Posledný výsledok parlamentých volieb na Slovensku, je definitívnym a nespochybniteľným vyjadrením vkusu a hodnôt slovenského voliča. A ako taký, ho nemožno ničím zľahčovať. Všetci chceme to isté: bezpečnú a slobodnú spoločnosť, ctiacu svoje zákony a morálku. Vzdelanie a zdravotnú starostlivosť pre všetkých, ideálne, pokiaľ by kvalita týchto i všetkých ostatných služieb bola čo najvyššia.
Možnosť naplniť legitímne a racionálne požiadavky obyvateľstva, však dostali v týchto voľbách práve také strany, ktoré sa v minulosti pri plnení svojich záväzkov samé zdiskreditovali. Rozhodnutie, pod vedením koho chceme spoločenské ciele dosiahnuť, bolo predmetom posledných volieb. A práve vo svetle skúseností posledného desaťročia, je výsledok volieb temnou vizitkou mentálneho a morálneho sveta slovenského voliča. Nemožno sa ubrániť pocitu, akoby mnohí volili skôr vo viere, že to čo bolo, bude lepšou voľbou, ako čokoľvek nové. Toto presvedčenie, nám bráni vidieť chyby minulosti a vyvarovať sa ich. Bez donútenia sa upíname k minulosti ktorú si radšej skrášlime, akoby sme ju mali vidieť s odstupom, skutočnú a nedokonalú. A to iba kvôli obave, že nové a nepoznané nás sklame. Naše spiatočníctvo a nostalgia, nás držia pevne ukotvených ku dnu najhorších obáv a fóbii zo zmeny.
Odhodlanie zvoliť niečo nové, to chce zmeniť aj niečo v nás. V našich preferenciách, možno dokonca v myslení. Nutnosť meniť sa, je pre mnohých ľudí nepredstaviteľná. Mnohí svoju zmenu iba hrajú, no vo svojom vnútri ďalej kostnatejú. Iní svoju zmenu podriaďujú okamžitému zisku. Oportunizmus však skôr či neskôr pokrivý každý dobrý úmysel. Podrobiť úprimnej a konštruktívnej kritike vlastné názory a oslobodiť sa od zažitých vzorcov uvažovania, prináša risk straty "bezpečného kotviska". Je nevyhnutným spochybnením samého seba. Prináša riziko vyčlenenia sa, riziko straty spoločenského statusu. Je odpútaním sa od pomyselnej kotvy, ktorá nás zväzuje s našou minulosťou. A tento proces zmeny, nás vystavuje nutnosti opäť vyplávať a navigovať v nových vodách stále sa meniacej spoločnosti.
Ak sa rozhodneme pre niečo nové, musíme plávať. Musíme uvoľniť množstvo energie, úmerné cieľom, ktoré chceme dosiahnuť. Nielen za seba, ale i pre spoločnosť ktorej sme súčasťou. Ak ostaneme na jednom mieste, sme odkázaní na milosť osudu. Ak budeme plávať v ústrety minulosti, nenájdeme nič nové, lež smútok, utopený v bolesti roztrhanej spoločnosti, ktorú nám pripomína pamätník prasknutého srdca, kde na výročie SNP raz za rok pietne položíme vence. Bohužiaľ máme príliš mnoho takýchto pamätníkov. Na každú dobu. Jeden z posledných, nám pripomína vraždu novinára a jeho snúbenice. Prečo? Lebo sme boli dlho nečinní a nechali sme našu loď kormidlovať posádkou, ktorá má bližšie k pirátom, ako k ľuďom, ktorých úmysly sú čisté ako ich uniformy.
Naša pasivita, nám nepriniesla a neprinesie nič dobré. Strata záujmu o veci verejné, opäť povedie k zaneseniu podpalubia slovenskej "národnej archy" špinou, ktorá sa aj vďaka našej nečinnosti, ukladá niekde na dne jej metafyzického tela. A až príde prvé turbulentné obdobie, táto loď, ktorá symbolizuje našu spoločnosť sa rozkolíše a z útrob jej podpalubia, sa vyvalí priamo na nás špina, ktorá prekryje všetko dobré, čo sme dosiahli a mali.
Alternatíva, v ktorej sa pohneme z miesta, môže prinášať pocit neistoty a rizika. Je to pochopiteľné. Ale veriť, že za nás, našu prácu urobí niekto iný, neobstojí. Nie je na mieste zúfať. Treba sa pozrieť do hĺbky samých seba a spýtať sa: "Čo s tým, dokážem urobiť?" Všetkých nás čaká veľa práce. Tak jednotlivcov, ako spoločnosť. Sústrediť sa však oplatí iba na takú, ktorá vedie smerom do budúcnosti. Nie v ústrety minulosti. Rovnako, ako každý krok do kopca vedie k vrcholu hory a každé tempo bližšie k novému brehu. Preto sa nezastavujme. Kráčajme navzdory rizikám, odhováraniu a posmechom. Máme cieľ. Lepšie Slovensko. Možno vykročíte sami, no ak budete kráčať dostatočne dlho, ostatní vás budú skôr či neskôr nasledovať.
