Ruská vojna na Ukrajine nadobudla charakter opotrebovávacej vojny. Tento spôsob vedenia bojov nanútila Ukrajine Moskva a hoci ju to každý deň stojí miliardy rubľov, o stratách na ľudských životoch nehovoriac, Putin a jeho vojnové ťaženie má stále podporu takmer 77% ruského obyvateľstva. Cieľom taktiky, ktorú Rusko zvolilo, je zlomenie vôle Ukrajincov pokračovať v boji. Aj preto sa Kremeľ zameriava vo svojich vojenských operáciách na ostreľovanie civilných cieľov hlboko v ukrajinskom tyle. Raketové útoky na ukrajinské mestá sa až príliš podobajú na nemecký Blitz z druhej svetovej vojny. Hoci ich premiér Róbert Fico nepovažuje za dôkaz vojny, škody bombardovania nie je možné nevidieť.
Nevojenské operácie zamerané na zlomenie Ukrajinskej vôle bojovať sa týkajú aj jej spojencov. Práca ruských špeciálnych služieb a ich agentov v krajinách NATO a EÚ sa rozkrýva a dokazuje ťažšie. V prípade Talianska a Nemecka je však výzvedná činnosť ruských tajných služieb dokázaná. Ich záujem sa nevyhýba ani Slovensku. Bohužiaľ sa u nás stále nájdu politici, novinári a bezpečnostní experti, ktorí Kremľu preukazujú službu tým, že smerujú verejnú mienku v súlade s naratívom Moskvy. Jeho súčasťou je aj otázka možného mieru s Ukrajinou a jeho bodov, ktorých splnením Kremeľ jeho uzavretie podmieňuje.
Buďme realisti, rýchly mier na Ukrajine je nemožný. Donald Trump ho v rámci svojej predvolebnej kampane vyťahuje čoraz častejšie, no jeho realizácia by mala bližšie k zázraku, než k realite. Ukončiť dvojročnú vojnu, ktorej predchádzali nepokoje trvajúce od roku 2014 behom 24 hodín, ktoré podľa svojich tvrdení Trump potrebuje, je absolútny nezmysel. Mier je však potrebný. Už tak, sa dvojročná vojna postarala o zmenu bezpečnostnej situácie v Európe a ťažko skúša lojalitu a súdržnosť krajín NATO a EÚ voči spoločným bezpečnostným a politickým cieľom. Ukrajina a s ňou i celá Európa mier potrebuje. Jeho dosiahnutie je však v nedohľadne. Čo teda okrem masy vojenského železa, mínových polí a nespočetného množstva obetí stojí v ceste dlhodobému a životaschopnému mieru?
Ľudia a ich zákony
Prvou prekážkou dlhodobého mieru je nevyhnutný kompromis medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou v otázke územia. Aj napriek dvom rokom ničivého konfliktu je na Ukrajine viac ako 74% obyvateľov stále za pokračovanie vojny. A to až do úplného oslobodenia všetkých okupovaných území. Ich znovuzískaním a obnovením kontroly, by sa síce obnovila územná celistvosť Ukrajiny z pred roku 2014, ktorú mala garantovať aj samotná Ruská federácia, no tieto územia už v súčasnosti Rusko, hoci neprávom, považuje za svoje vlastné. Každopádne sa bude musieť jedna zo strán územia vzdať. Inak by trval stav porušenia základnej normy medzinárodného práva, teda nedotknuteľnosti hraníc a územnej celistvosti štátu.
Zákony sa dajú meniť. Pokiaľ je politická vôľa a populácia dá jasne najavo, aká je jej politická objednávka. Na to však musí byť spoločnosť jednotná a dostatočne občiansky aktívna. Poznáme to ostatne z najnovšieho domáceho diania. Ukrajinská ani ruská ústava sa nedajú zmeniť ľahko. V prvom prípade by sa pri ústupkoch agresorovi, voči zmenám zdvihla vlna aktívneho odporu ukrajinskej spoločnosti. V Rusku zase nie je politická vôľa a ruská občianska spoločnosť je zbavená svojich lídrov, ktorých Putinov režim systematicky deklasuje. Teoreticky môže byť ukrajinská ústava zmenená odhlasovaním zmien vo Verchovnej rade, 450 člennom jednokomorovom parlamente Ukrajiny. K takejto ústavnej reforme však dôjde len s malou pravdepodobnosťou.
Nezabúdajme na udalosti spojené so snahou Ukrajiny plniť Minské dohody. 12. februára 2014 boli po druhom kole podpísané nové dohody s názvom Minsk 2. Situácia na východe Ukrajiny sa však neupokojila. Práve naopak, o pár dní po podpise nových dohôd vyústila do obkľúčenia Ukrajincami držaného Debalceva. V ruskom obkľúčení a pri pokuse o ústup z neho, zahynulo alebo bolo zranených viac ako 1000 Ukrajinských vojakov. Podľa čelného predstaviteľa separatistov Denisa Pušilina, v boji o Debalcevo malo byť na ukrajinskej strane až 3 000 obetí. Pod tlakom Berlína a Paríža sa bývalý prezident Petro Porošenko v auguste 2015 pokúsil body plynúce z Minských dohôd uzákoniť v parlamente. A to aj za cenu úplnej straty kontroly nad separatistickými regiónmi. Rokovanie Ukrajinského parlamentu o ústupkoch smerom k separatistickým republikám, viedlo k prudkým stretom pred budovou Verchovnej rady. Desiatky ľudí z radov protestujúcich a tiež z radov polície, utrpeli pri protestoch v centre Kyjeva zranenia. Návrh o dočasnom osobitnom štatúte regiónov nakoniec neprešiel. V tomto kontexte a vzhľadom na ďalšie faktory, treba počítať s tým, že sa Ukrajinci nikdy svojho právneho nároku na vlastné územia nevzdajú.
Na druhej strane konfliktu, nie je situácia pre ústupky o nič priaznivejšia. Pravdepodobnosť že Rusko zruší svoje ústavné reformy, ktoré boli prijaté kvôli anexii ukrajinských regiónov, je reálnejšia skôr z pohľadu ruskej spoločnosti, akceptujúcej takmer bezvýhradne rozhodnutia svojich politických elít. Tie sú skutočným ruským problémom. Ruská politicko-ekonomická oligarchia, sa stále považuje za elitu jednej zo svetových veľmocí. Jej významná časť od vojnového ťaženia dokonca odvodzuje svoje mocenské postavenie v ruskej spoločnosti. Zastavenie bojov, prípadne strata dobytého územia by mohli viesť k ohrozeniu jej jednoty a poslušnosti voči Vladimírovi Putinovi. Argumentom tohoto tvrdenia, by mohla byť vzbura Jevgenia Prigožinova, šéfa Wágnerovcov z leta 2023. Ňou vyvrcholil konflikt medzi veliteľom ruskej súkromnej armády pôsobiacej od Mali, Lýbie a Sýrie až po Ukrajinu a náčelníkom Generálneho štábu Ruskej federácie Sergejom Šojguom. Jeho vzbura predstavuje model reálnej hrozby pre jednotu ruskej oligarchie. Ďalší takýto vnútorný konflikt by mohol vnútorne destabilizovať ruský tyl natoľko, že by sa Rusko z bojiska na Ukrajine muselo stiahnuť. Otáznym je iba spúšťač ďalšej revolty.
Rusko, je v mentalite jeho predstaviteľov hegemónom, ktorého nemožno poraziť. Rozhodne nie susedným štátom, ktorý bol len nedávno v jeho područí. To by mohlo ruskú spoločnosť konečne prebrať zo stavu nečinnosti, kedy nekladie Putinovmu autoritárskemu režimu žiadny odpor. Pre Rusko a jeho predstaviteľov by strata dobitého územia, znamenala stratu tváre pred celým svetom, no i pred vlastnou populáciou. Bol by to ďalší Brest-Litovský mier, ktorý by Rusku priniesol neisté obdobie a pravdepodobne by prehra na Ukrajine Rusko z postu „veľmoci“ zosadila. Aby sa revízia ruskej politiky mohla stať realitou, musí sa režim v Moskve otriasť v základoch. A tento otras môže Rusku uštedriť iba veľká prehra na Ukrajine. Inými slovami, ku konečnému zvráteniu Putinom vedenej expanzie môže dôjsť iba bez Putina a bez vojenskej prítomnosti Ruských ozbrojených síl na ukrajinskom území.
Krymský polostrov: Putinovo Pyrrhovo víťazstvo
Doposiaľ najvýznamnejším územným ziskom celého konfliktu je Krym. Putinovi sa podarilo ruskú verejnosť presvedčiť o strategickom význame polostrova, rovnako ako o ruských historických nárokoch naň. Zisk Krymu bol pre Rusko a Putina obrovský úspech a to aj napriek tomu, že sa udial už pred takmer desiatimi rokmi a nešlo o žiadne veľké vojenské víťazstvo, než o prekvapivý a podpásový úder uštedrený z prenajatých námorných základní Ruskej federácie na Ukrajinskom území. Tieto základne mala Ruská federácia prenajaté v súlade s ukrajinskou ústavou iba do roku 2017. Po tomto roku by na Ukrajine bola prítomnosť akýchkoľvek zahraničných vojenských základní, vrátane Ruských nelegálna.
Keď Putin v roku 2014 anektoval Krym, boli mnohí Rusi takí nadšení, že index vnímania korupcie v Rusku, meraný Transparency International, dočasne klesol a popularita Vladimíra Putina vystrelila k niekoľkoročnému maximu. Po dobytí polostrova v roku 2014 si Rusi rýchlo uvedomili, že je Krym bez napojenia na pevninskú infraštruktúru bezcenný. Úzke ekonomické a hospodárske prepojenie medzi Krymom a pevninskou Ukrajinou bolo ostatne hlavným dôvodom, pre ktorý sa v roku 1954 vláda Sovietskeho zväzu kolektívne (a nie na základe rozhodnutia Nikitu Chruščova, ako to tvrdí ruská propaganda) rozhodla previesť Krym po 32 rokoch zo správy Ruskej sovietskej republiky do správy Ukrajinskej sovietskej republiky. Pre tento istý dôvod Putin investoval do separatistických hnutí na Ukrajine, ktoré mali zabezpečiť prepojenie Ruska a Krymu pozdĺž pobrežia Azovského mora.
Niektorí komentátori považujú Krym za objekt rokovaní a potenciálny nástroj kompromisu na dosiahnutie mieru. V skutočnosti polostrov nie je ani jedno ani druhé. Jednoduchý pohľad na mapu by mal stačiť na pochopenie toho, že Krym je súčasťou problému skôr, ako prostriedkom jeho riešenia. Myšlienka takej dohody, kedy by Rusko vrátilo anektované územia späť Ukrajine, ale ponechalo by si Krym je nelogická a neprijateľná rovnako pre Kyjev, ako pre Kremeľ. Udržiavanie Krymu ako izolovanej exklávy by pre Moskvu nemalo ekonomický ani strategický zmysel a predstavovalo by extrémnu záťaž. Preto je podmienkou jeho udržania a naplnenia jeho potenciálu prepojenie po súši a tým pádom držanie miest ako Mariupoľ, Berďansk a Melitopoľ.
Stredoeurópsky skepticizmus voči Moskve
Najdôležitejším faktorom, ktorý bráni Kyjevu v rokovaniach s Moskvou, je jeho historická skúsenosť s Ruskom. Dejiny Ukrajiny, ako i dejiny iných krajín v strednej a východnej Európe naznačujú, že Rusko nedodrží dohodu dosiahnutú skôr diplomatickým kompromisom, ako vojenským víťazstvom. Za posledných 30 rokov podpísala Ukrajina s Ruskom stovky zmlúv, z ktorých väčšina je dnes neplatná.
Medzi tieto dokumenty patrí napríklad trojstranná Bialowiežska dohoda z roku 1991, Budapeštianské memorandum z roku 1994, alebo bilaterálna rusko-ukrajinská zmluva o hraniciach z roku 2003, ktorú podpísal Vladimír Putin, či Minské dohody z rokov 2014 a 2015. Niektoré z týchto dokumentov priamo uznávali hranice, územnú celistvosť, či suverenitu Ukrajiny. Avšak aj tie, ktoré ratifikoval ruský parlament, napokon stratili v rokoch 2014 a 2022 pre ruskú vojenskú agresiu akýkoľvek význam. Ukrajina vie že zmluva o miery, nech je na ňom akýkoľvek počet podpisov, jej nebude zo strany Ruska garantovať vôbec nič. Rusko Putinovou politikou nabralo imperialistický smer a prvým krokom k znovuvybudovaniu Ruského impéria bude získanie sovietskych republík a bývalých satelitov Sovietskeho zväzu.
Jedným z prvých post sovietskych príkladov správania sa Moskvy voči svojim bývalým kolóniám bola intervencia v Moldavsku zo začiatku 90. rokov, kedy Vladimír Putin v Petrohrade ešte iba začínal svoju cestu k moci. V roku 1992 zasiahla 14. ruská armáda do vnútorného konfliktu Moldavska. Táto vojenská intervencia Ruska prispela k odtrhnutiu časti Moldavska a k vytvoreniu nového Ruského satelitného štátu, Podnesterskej republiky. V roku 1994 podpísal Kišiňov dohodu s Moskvou o stiahnutí ruských vojsk z Moldavska, ktoré sa podľa novoprijatej ústavy stalo neutrálnou krajinou. Tým bol znemožnený jej budúci vstup do NATO. Zvyšky Lebedovej 14. armády, dnes nazývanej Operačná skupina Ruských síl v Transnistrii, však z Podnesterska k nevôli Moldavska nikdy neodišla. Udržuje separatistický režim pri moci a od roku 2014 jej prítomnosť predstavuje ďalší nástroj na ohrozovanie bezpečnosti Ukrajiny, tentokrát z juhozápadu.
Úspech zásahu Moskvy v Podnestersku a nečinnosť Západu sa stali pre Kremeľ poučnou skúsenosťou a východiskom pre budovanie svojho vplyvu a faktické rozširovanie svojho štátneho územia. Predznamenali stratégie Ruska v Gruzínsku v roku 2008 a na Ukrajine v roku 2014. Podnestersko je dnes fakticky pod správou Moskvy.
Ukrajinci, podobne ako iné národy bývalého cárskeho a sovietskeho impéria, či jeho bývalých spojencov a satelitov, nazbierali za stáročia konfliktov s ruským imperializmom množstvo trpkých skúseností. Tieto naznačujú nielen Kyjevu, ale aj Helsinkám, Tallinnu, Rige, Vilniusu, Varšave, Bukurešti a zatiaľ i Prahe, že kým vstúpi Kyjev do konštruktívnych rokovaní s Moskvou, Ukrajina potrebuje dosiahnuť vo vojenskom strete jasný vojenský úspech. Až keď bude Moskva čeliť vojenskej katastrofe, začne hľadať skutočný kompromis, ktorý bude prijateľný pre Kyjev. Zatiaľ však Moskva, aj za cenu obrovských strát, udržuje z vnútropolitického pohľadu pre rusov víťazné ťaženie proti úhlavnému nepriateľovi - Západu. A i tam má Kremeľ, napriek svojej ostrej rétorike, svojich spojencov. Najbližšie napríklad v Budapešti a bohužiaľ i u nás. V Bratislave.
Záver
Mierové rokovania sú nevyhnutné. Akokoľvek sa to však zdá byť cynické, rokovania by mali počkať, kým sa situácia na bojisku a v Moskve nezmení do takej miery, aby mali pre Kyjev zmysel. Zatiaľ uzavretiu mieru stoja v ceste Ruské politické elity, ktoré sa rozhodli ísť cestou agresie a lúpenia. Proti nim stojí Ukrajinská spoločnosť, ktorú chce vo svojej predstave „Ruského sveta“ Moskva uväzniť. Ďalším problémom kvôli ktorému je mier nemožný, sú samotné územia, ktoré Rusko anektovalo. A to sa týka i Krymu, ktorý má v tejto otázke, z ruského pohľadu, samostatné postavenie. Bez ich návratu Ukrajine, na nich hrozí odboj voči Ruskej správe a de facto prolongácia konfliktu. Tento scenár hrozí aj v prípade úplného dobitia Ukrajiny Ruskou federáciou. Poslednou prekážkou sú všetci tí, ktorí by boli ohrození úspešným ruským ťažením na Ukrajine. Mantinely ruského správania v najbližších desaťročiach, sa definujú práve výsledkom ruského ťaženia na Ukrajine.
Dohoda podpísaná skôr, ako Ukrajina získa jasnú vojenskú výhodu a silnejšiu vyjednávaciu pozíciu by bola fraška. V najlepšom prípade to povedie k prerušeniu, a nie k ukončeniu ozbrojeného konfliktu. Presne tak, ako to bolo v prípade Minských dohôd. Neslobodno zabúdať, že dohody z Minsku síce na čas zmrazili ozbrojený konflikt, ktorý prebiehal intenzívne v rokoch 2014 a 2015. Invázii Ruska v roku 2022 však nezabránili, skôr pre ňu pripravili pôdu. Rýchla dohoda o prímerí, nech je akokoľvek vytúžená, by nakoniec predznamenala nevyhnutný pád Kyjeva. To by poprelo všetky doterajšie kroky západu, Kyjeva i jeho samotného vojenskému odporu voči ruskej invázii.
Je tiež nutné dodať, že viac ako o mierových zmluvách, potrebujeme uvažovať o spôsoboch a garanciách jej dodržiavania. Vzhľadom na správanie sa Ruskej federácie v post sovietskom priestore za posledných 30 rokov je možné uvažovať o trvácnom mieri iba vtedy, ak existuje spoľahlivé vojenské odstrašenie proti opakovanej eskalácii.
Poskytnutie vojenskej podpory Kyjevu, ktorá prevýši vojenský potenciál Ruskej federácie a jej tichých spojencov, je jedinou a správnou stratégiou. A to aj z pohľadu našej národnej bezpečnosti. Jedine vojenská prevaha Ukrajiny na svojom území a vytlačenie Ruska z jej okupovaných území môže pripraviť zmysluplné podmienky pre mierové rokovania.
Na rozdiel od Minských dohôd, jednota Ukrajinského územia a jeho kontrola Kyjevom zabezpečí nemenný status a význam štátnych hraníc v Európe. Zmena by predstavovala precedens, ktorý by mohol a dozaista by v krátkodobom horizonte spustil lavínu podobných udalostí, ktoré signalizujú už teraz krajne pravicoví politici v Rumunsku i Maďarsku. Vyškrtnutie revízie Ukrajinských hraníc v prospech Ruska z rovnice na dosiahnutie mieru, by ukľudnilo Ukrajinskú spoločnosť, zjednotenú po desaťročí vojenskej agresie. Ukrajinský vojenský komplex schopný udržať svoju východnú hranicu je jediným garantom udržateľnej dohody medzi Kyjevom a Moskvou i do budúcnosti. Treba si uvedomiť, že východná hranica sa raz môže stať východnou hranicou Európskej únie i Severoatlantickej aliancie. A tým pádom i tou našou.
