Ich riešenie prináša nutnosť verejnej diskusie. Aspoň v demokracii by to tak malo byť. Ignorácia tém, ktoré sa týkajú doslova všetkých obyvateľov krajiny, sa nikdy žiadnej spoločnosti nevyplatila. Ak ostaneme ticho a necháme hovoriť a rozhodovať iných, verejná diskusia sa vytratí. Spoločenské témy sa začnú riešiť s vylúčením verejnosti, hoci sa jej týkajú. A skôr či neskôr sa krajina vydá smerom, ktorý si väčšina z jej obyvateľov vlastne neželala.
Verejné témy si vyžadujú na svoje prediskutovanie prislúchajúci verejný priestor. A to taký, ktorý bude slobodný, nepodľahne deviáciám nekvalitných myšlienok a zachová si pritom schopnosť reflektovať konštruktívne a kvalitné myšlienkové prúdy v spoločnosti. Túto pozíciu dnes zastávajú najmä komunikačné inštitúcie. Médiá zaisťujú celospoločenské komunikačné procesy, ktoré sú však mnohokrát tvarované vlastnou vnútornou logikou. Preto sú správy často podávané tak, aby inštitúcie nestrácali sledovanosť. Medzi hlavné témy zaraďujú neraz také, v ktorých zaznievajú skôr kontroverzie ako konštruktívne myšlienky. A táto logika sa týka aj spracovania a uverejňovania politických názorov, ktoré, ako máme vždy pred voľbami možnosť zažívať, čoraz viac strácajú na kvalite obsahu a formy. Tým sa proces informovania a tiež proces verejnej diskusie zanáša balastom a často sa práve vďaka médiám samotným stáva neprehľadným. Všetko v záujme médií udržať si svoj vplyv, dosah a sledovanosť. Častokrát na úkor ich verejnoprospešnosti.
Hoci predchádzajúci odstavec vyznieva ako kritika, je skôr súčasťou návodu, ako médiám pomôcť vyriešiť dilemu, či byť demokratickou spravodajskou platformou alebo bulvárom. Udržiavať rady odberateľov a komunikovať s redakciou v prípade odklonu od hodnôt a dôležitých tém, je jediným spôsobom, ako môžeme nami podporované redakcie (médiá) udržiavať v kondícii, v ktorej sú schopné nastoľovať a moderovať spoločensky dôležité témy.
Realita dneška je, povedzme si úprimne, tristná. Máme k dispozícii inštitúcie i nástroje na to, aby sme dokázali komunikovať a porozumieť v rečiach, ktoré sa nikdy nenaučíme plne ovládať. Máme nástroje, ktoré nám umožňujú komunikovať v reálnom čase s ľuďmi na druhej strane zemegule. A predsa nerozumieme niektorým našim spoluobčanom na druhej strane krajiny. A oni nerozumejú nám. Prečo, hoci sme vzdelaní a na komunikačných platformách trávime veľkú časť dňa, nedokážeme nájsť zhodu pri riešení elementárnych otázok? A po nich prichádzajú ďalšie. Komu zaplatiť lieky úplne a komu uhradiť iba základnú liečbu? Ako reformovať školstvo, ako hodnotiť pedagógov alebo umelcov? Čo je umenie, na ktoré chceme prispievať zo štátnej kasy? Máme pomôcť tým, ktorí trpia? Máme sa postaviť voči tým, ktorí šíria zlo a násilie? Alebo sa nemáme miešať do cudzích problémov, veď naša spoločnosť nemôže vyriešiť problémy celého sveta...
Skutočne? Lev Nikolajevič Tolstoj napísal: "Každý chce meniť svet, no odmieta zmeniť seba." Každá zmena, i najmenšia však vplýva i na okolie. Preto, meňme sa k lepšiemu, hľadajme ideál a okolie sa k nám pridá. Vedľa tohto výroku, by mohol stáť iný, od Eleanor Rooseveltovej: "Musíte konať to, o čom ste presvedčení, že je nemožné." Ak sme presvedčení, že naše počiny nestačia na tú najmenšiu zmenu a občiansky aktivizmus nemá žiadnu váhu, treba si uvedomiť, že tam z dola sa každá hora zdá nedobytná. O niekoľko desiatok rokov slová E. Rooseveltovej parafrázoval Nelson Mandela: "Dielo sa zdá neuskutočniteľné, kým nie je hotové." A práve Nelson Mandela o zmene a tom, aké ťažké je ju dosiahnuť vedel svoje. A preto konajme. Veďme nekonečné dialógy o tom, čo je dobré. Hľadajme cesty. Nie staré, ktoré nás budú stáť tie isté jazvy, ktoré utŕžili naši predkovia. Hľadajme spolu. Komunikujme. Slušne a konštruktívne. Veď máme všetko poznanie sveta. Doslova v našich rukách.
