Sú však voľby svätým grálom demokracie?
Rozhodne nie. Na jednu starnu ich možno ich chápať ako inventúru záväzkov predchádzajúcej vlády a do istej miery sú voľby aj účtom za jej úspechy a neúspechy. Na stranu druhú, sú voľby najviditeľnejší nástroj politickej komunikácie kandidujúcich strán a ich politikov s voličskou obcou. V jej rétorike sú obsiahnuté mnohé názorové deviácie, ktoré sú v rozpore s konštruktívnym dialógom. Vlastne ním predvolebná komunikácia ani nie je. Je totiž až na ojedinelé výnimky jednosmerná. Kandidáti predkladajú návrhy a predstavy v snahe zaujať voličov a získať ich volebný hlas. Svojím priebehom a dynamikou odzrkadľujú voľby a ich výsledok kultúrnosť a intelektuálnu úroveň národa. Volebné témy a postoje kandidátov k nim sa dajú chápať, aj ako náčrt nových hraníc spoločensky prijateľného. No rozhodne nie sú vnútorným celospoločenským dialógom. Ten má byť vždy dvojsmerný a každý kvalitný dialóg potrebuje svoj čas a pokojnú atmosféru. Tieto nutné atribúty, voľby a ani im predchádzajúca kampaň rozhodne neponúkajú.
Prečo hovoriť o dialógu? Potrebuje vlastne spoločnosť viesť dialóg? Zamyslime sa, či existuje niečo, ako kolektívna vôľa ľudu. Akási túžba, čo všetci chceme a spôsob, ako sa k tomu spoločne dostať. Je možné definovať, čo slovenská spoločnosť chce? Diškurzom sa vieme dopracovať k porozumeniu, alebo aspoň jasnej artikulácii postojov. Dialóg, verbálny či literárny však nie je iba cesta k stanoveniu poznania, názorov a cieľov. Ak sa k nim totiž dopracujeme, ponúka sa vzápätí otázka: "Sme dostatočne homogénna spoločnosť, aby sme sa, sotva sa vložíme do práce na dosiahnutí kolektívne stanovených cieľov, nerozpadli na malé skupinky, ktoré budú navzájom súperiť, alebo si budú dokonca navzájom brániť v slobodnej činnosti? Aby sme predišli strate smeru a rozpadu spoločnosti, musí byť dialóg udržiavaný nepretržite a na čo možno najvyššej úrovni.
Súčasné politické špičky sa dialógu bránia. S dialógom sú totiž spojené požiadavky, kritika a proti názor. Vysporiadať sa pre súčasných politikov, s priamou konfrontáciou v témach, ktorým sa venujú, hoci o nich častokrát vedia len málo, je pre politikov problém. Naviac, konfrontácia v súčasnom systéme znižuje politikom kredit a dôveru. A to si nemôžu dovoliť. Politická súťaž je dnes výlučne o subjektívnom emotívnom pocite voliča. Nie je v nej stopa po konštruktívnom a odbornom dialógu, v ktorom by brali politici svojich voličov inak ako publikum. Takáto komunikácia je pokračovaním predvolebného monológu. Akonáhle politik odmietne dialóg, rešpektovanie a vnímanie otázok spoločnosti prostredníctvom médií, ktoré zastupujú občanov, obmedzuje sa politická komunikácia na obyčajné kázanie.
Na záver otázka, prečo mnohí považujú voľby, konkrétne tie parlamentné, za svätý grál demokracie? Je možné že je to preto, že mnohí politici sú mylne presvedčení, že práve ich výhra im umožní robiť si doslova "všetko". Pristúpením na túto hru by sme im dali za pravdu.
Svätý grál nemožno doslovne považovať za predmet, ani nástroj. Preto ani voľby nemôžu byť grálom. A už vonkoncom nie svätým. Ak je v demokracii niečo skutočne cenné, možno dokonca sväté, je to slobodný spoločenský dialóg. Taký, ktorý nikto neunesie a nerozdelí ním následne spoločnosť svojimi pokrivenými myšlienkami na "nás-dobrých" a "vás-zlých".
Ak máte pocit, že dialóg je iba kopa prázdnych slov ktoré nič nezmôžu vedzte, že práve tie obyčajné slová a to ako a kde boli vyrieknuté, našu spoločnosť dostali až sem.
