Je zreteľné, že v Európe a Amerike vznikol priestor s historicky bezprecedentnou slobodou myslenia a vyjadrovania, no mediálny rozruch okolo atentátu na redakciu Charlie Hebdo o našom kontinente vytvára trochu zidealizovaný obraz.
Sloboda vyjadrovania má aj v západnom svete svoje jasné hranice. Poslednou a neprekročiteľnou hranicou by malo samozrejme byť, nevyjadrovať sa pomocou zbraní. Avšak pred ňou nájdeme niekoľko iných limitov pre slobodu slova, a nemyslím pri tom iba na spovedné tajomstvo, zákaz prejavu sympatii k "nepriateľom západnej civilizácie" (CNN), či efektívne informovanie verejnosti o skutočnom pozadí a motiváciách pri rozhodovaní jej politických reprezentantov (Wikileaks).
Jeden z limitov slobody vyjadrovania svetu nedávno predviedla londýnska polícia. Ako konzument si môžete pred obchodom rozložiť stan a tri dni čakať na nový iPhone, no urobiť pred londýnskym parlamentom to isté na podporu demokratického prejavu je absolútne zakázané. Skúste to, polícia vám okamžite stan strhne a pri najpasívnejšom pokuse o odpor budete zatknutý. Na vlastnej koži si to v októbri mohli vyskúšať aktivisti z hnutia Occupy Democrasy.
Omnoho prozaickejšiu lekciu o európskych limitoch vyjadrovania predviedol samotný satirický týždenník Charlie Hebdo, čo v kontexte posledných dní vyznieva trochu ironicky, keďže sa práve z neho stáva ikona, ochotná svoju slobodu prejavu brániť až za hrob.
Maurice Sinet, jeden z najznámejších karikaturistov nešťastného týždenníka, v roku 2008 publikoval kresbu zobrazujúcu Jeana Sarkozyho, syna francúzskeho prezidenta. Reagoval ňou na mediálnu správu o tom, že Jean Sarkozy, kvôli sobášu so židovkou Jessicou Darty, dedičkou jedného z najväčších predajcov spotrebnej elektroniky vo Francúzku, konvertuje na judaizmus. Ku karikatúre ešte pridal ironický komentár "V živote to dotiahne ďaleko, toto chlapča".
Nasledoval výhražný list od Židovskej obrannej ligy s vetou: "20 centimetrov nerezovej ocele do bachora, to by malo bastarda naučiť zastaviť sa a myslieť." Prezident Sarkozy sa tiež nechal počuť, že sloboda slova má svoje limity. Sinet, známy skôr pod umeleckým menom Siné, bol pred súdom obžalovaný z podnecovania rasovej neznášanlivosti. Nepodržal ho ani Philippe Val, vtedajší šéfredaktor Charlie Hebdo. Taktiež ho obvinil z antisemitizmu a dal mu padáka. Výpoveď pre opovážlivého karikaturistu podporila aj významná časť francúzskych intelektuálov, medzi inými aj filozof Bernard-Henry Lévy.
Pre občianskeho aktivistu, či karikaturistu z toho plynie nasledovné ponaučenie. Smieš sa navážať do vybraných menšín na okraji spoločnosti, no musíš rátať s tým, že ak sa tieto menšiny cítia byť príliš marginalizované a bez efektívnych právnických kontaktov, siahnu po extrémne nesystémovom riešení. Môžeš si uťahovať z náboženstiev, politických ideológií alebo ich reprezentantov, no ak vážnym spôsobom zasiahneš politické záujmy ekonomickej moci, urážaš posvätné a prekračuješ červenú čiaru tolerovaného prejavu.
