Na to aby som určil aký pomer v motivácii oboch vojenských zásahov mala otázka energie si odborne netrúfam. Isté je, že cena a dostupnosť ropy bola významným faktorom, ktorý určite zavážil v rozhodnutí dvakrát zakročiť proti Saddámovi. V prvom rade si treba povedať, že čo sa týka obchodu s ropou, tak diktatúra či autoritatívny režim, nebýva pre demokratické štáty žiadnou prekážkou. Príkladom môže byť okrem samotného Saddáma Rovníková Guinea, Azerbajdžan, donedávna Kaddáfi alebo Saudská Arábia. Prečo potom zasiahla v roku 1991 koalícia štátov s OSN proti Iraku a prečo v roku 2003 zosadili Spojené štáty Saddáma?
Počas osemdesiatych rokov podporovali Američania minimálne nepriamo Irak vo vojne s Iránom (dodávky zbraní cez tretie firmy, informácie od tajných služieb) a veselo spolu v ropnom sektore obchodovali. Prečo sa pri tejto vzájomne zjavne prospešnej situácii rozhodli proti nemu zakročiť? Odpoveďou je ropa, ale nie snaha o ovládnutie Irackých zásob. V Iraku sa nachádza 9.1% svetových potvrdených zásob ropy. Ovládnutím Kuwajtu by sa k tomu pridalo ďalších 8.1%, čo by znamenalo, že Saddám by ovládal priamo 17.2% svetových zásob. Čo by však bolo ešte nebezpečnejšie, je jeho moc v regióne a vojenská prítomnosť len pár stokilometrov od najväčších ropných polí Saudskej Arábie. Táto krajina bez silnej armády by dosť možno podliehala politickým vplyvom od Saddáma v strachu o vlastnú nezávislosť a udržanie moci kráľovskej rodiny. Celkovo by tak mal vplyv na takmer 40% svetových zásob a získal by obrovský vplyv na svetový trh. Dôkazy, že toto bolo hlavným dôvodom na zásah sa dajú vyčítať z vyjadrení napríklad v memoároch Busha staršieho alebo Margaret Thatcher.
V Americkej spoločnosti nieje vláda tá, ktorá prevádzkuje ropné spoločnosti. Snaží sa hlavne o to, aby vlády disponujúce ropou boli priateľské, dodávky stabilné a tiež nahráva kontrakty domácim firmám. Taktiež vláda podporuje projekty na stavbu potrubí a armáda zaisťuje aby tankery doplávali v bezpečí. Ak dôjde k narušeniu jedného alebo viacerých z týchto princípov, tak v prvom rade sa to snaží vláda vyriešiť v zákulisí a bez použitia sily. Aká teda bola motivácia administratívy Busha mladšieho pre inváziu do Iraku?
Invázia do Iraku je o to prekvapujúcejšia, že aj po vojne v Perzskom zálive zase Američania s Irakom veselo obchodovali. Napríklad v rámci programu ropa za potraviny. Maass vo svojej knihe dokonca uvádza, že sa Spojené Štáty stali najväčším odberateľom Irackej ropy. Určite bolo pre nich výhodnejšie obchodovať s diktátorom ako do tejto krajiny napochodovať. Zástancom teórie o invázii pre kontrolu Irackých rezerv ušlo napríklad to, že v čase invázie proti nej protestovali napríklad šéf BP, alebo Shell pretože to mohlo znepriateliť iné Arabské štáty a ohroziť dodávky.
V odpovedi možno mnohých sklamem. Spojené štáty mali stále ten istý strach z toho, že by Irak mohol kontrolovať zásoby Perzského zálivu. Aj keď dnes už vieme, že Irak zbrane hromadného ničenia nemal, sám Saddám priznal, že sa snažil, aby to tak na Západe vyzeralo. V atmosfére po 11. Septembri bolo riziko, že „teroristický" diktátor, ktorý použil chemické zbrane proti vlastným obyvateľom, mohol disponovať zbraňami hromadného ničenia, jednoducho neprijateľné. To, že skutočne nešlo o ovládnutie Irackej ropy, sa dá jednoducho doložiť na príklade toho, ako fušersky a bez plánu pristúpili k Irackému ropnému priemyslu Spojené štáty po invázii. Vypomôžem si znovu príkladom z Massa, aj keď iných je dostatok. Rozpráva o tom ako strávil niekoľko týždňov s Datharom Khashabom. Ten je šéfom druhej najväčšej rafinérie v Iraku. Počas Maassovho pobytu musel rozdať zamestnancom zbrane od pištolí až po gulomety, aby sa rafinéria dokázala uchrániť pred rabujúcimi bandami. Americká armáda nebola schopná poslať jednotku a zaistiť ochranu, až kým situácia nebola kritická. Ani s pomocou Amerických vojakov sa nepodarilo plne zabrániť poškodzovaniu potrubia a krádežiam ropy a vybavenia rafinérie. Taktiež trvalo niekoľko týždňov, kým do Iraku vôbec pricestoval Americký pridelenec pre ropný priemysel a začal riešiť problémy s obnovením exportu. Ešte niekoľko rokov po invázii táto rafinéria dokázala pracovať len na tretinu svojej kapacity. Mocnosť s úmyslom ovládnuť miestne zdroje ropy by sa nesprávala takto fušersky a neprišla by bez plánu ako ropný priemysel v Iraku znovu rozbehnúť.
Hlavnou motiváciou bol podľa mňa strach z prílišnej moci Saddáma Husseina ak by skutočne mal k dispozícii zbrane hromadného ničenia a s tým spojená strata istoty dodávok energetických surovín. Chamtivosť a túžba po moci vždy zvádzajú vládcov, ale v tomto prípade neboli kľúčovým faktorom.
Dúfam, že vás táto krátka úvaha zaujala, prípadne vrhla trochu svetla do tmy. Teším sa na akékoľvek kritické aj nekritické komentáre a polemiku. Ďakujem.
