Predo mnou však stála prekážkavo forme skúšok na výške. Ten semester som makal akodivý. Chodil som poctivo na všetky prednášky a cviká,vtieral som sa profesorom a -kám, len aby som čo najskôrskončil skúškové a mohol vypadnúť.
Že to nebude také jednoduché,sa ukázalo už pri vybavovaní blbej pečiatky do pasu.S troma kamarátkami sme sa vybrali do slovenskéhoveľkomesta vybaviť potrebné formality. Už o šiestej ránobola pred britskou ambasádou stometrová rada. Tak smesi odtrpeli niekoľkohodinové čakanie, pobehali po Big CityBratislava a už o jedenástej večer som bol doma.
Potom nasledoval školský behcez prekážky s jediným cieľom – dôjsť čonajrýchlejšie do cieľa. Medzitým ma moja starostlivámama chystala na cestu. Vyhradila celú jednu izbu, do ktorejpostupne nazhromaždila potraviny, lieky a kadejaké inépotrebné veci. Ja som sa medzitym biflil ako o život. Skúškymi išli jedna radosť, profáci majú radi poctivýchšplhúňov. A tak mi v polovici júna ostala už lenjedna. Tú som však na prvý raz neurobil, moja vina,neviem odpisovať. Tak som si to zopakoval tri dni pred odchodom doUK. Hurá, podarilo sa, good bye Žilinská univerzita,hallo England.
Párkrát som sa poopíjals kamošmi a bol tu deň D. Večer som bol ešte pozrieť na jánskeohne u nás na dedine a ráno ma už otec viezol nanástupište. Mama pri rozlúčke plakala, bolo to dosťsilné. Na nástupku som vyzeral iste ako zmoknutéa vystrašené mača. Autobus sa rozbehol a ja som si začaluvedomovať realitu – sedím tu sám, idem kamsi doTramtárie a neovládam reč. Dobrá kombinácia.
V Brne som vystúpil a čakal asitri hodiny na autobus do Londýna. Za ten čas som vyfajčilcelú krabičku dvadsiatok. Konečne prišiel autobus, nastúpilsom a sedadlo v strede pribižovadla sa stalo na tri dni mojimprechodným domovom. Za ten čas som ani raz nejedol, žalúdoksom mal úplne stiahnutý. Nemohol som sa ani vylievaťzo svojich pocitov cez SMS, lebo som musel šetriť šťavu v batériimobilu. Tak som len sedel a čumel z okna.
Zlé to bolo v noci. Bus uháňalpo diaľnici a ja som cítil, ako sa čoraz viac vzdaľujem oddomova, od svojich priateľov a rodiny. Najhoršie na tom bolo, žesom vôbec nevedel, čo ma tam v diaľke čaká, ako satam dostanem a ako tam budem žiť. Ozaj, zabudol som, išiel somsám, lebo moje kamošky dostali pracovné povolenie aždva týždne po mne.
Po dvoch prebdených nociach,nevyspatý a prepotený, dorazil bus konečne do Londýna.Ujovia autobusári nám rozdali batožiny a rozlúčilisa s nami. Ako kliešť som sa držal skupinky Čechov, ktorísi to namierili k pokladni. Keď som podišiel k okienku, v ktorombola teta čiernej pleti a povedal som jej formulku, ktorú mina papierik napísala moja múdra sesternička, teta lenzagánila. Pochopil som, že cudzinci neovládajúciangličtinu nepatria medzi jej obľúbené stránky.Povedala niečo pre mňa totálne nezrozumiteľné a primojom opičom výraze napísala na papierik 14:50?Potriasol som hlavou dole a hore trikrát, ona mi vydala lístoka bol som odbavený.
Tak som sa pobral von, do odchodu busuvyfajčil ďalšiu krabičku a doviezol sa do Norwichu. Keď somvystúpil, začalo práve pršať. Ja s obrovskýmvakom na chrbte a ešte väčšou taškou na pleci som behalokolo stanice a náhodných okoloidúcich som sapýtal jednoslovnou otázkou „Taxi?“ na nejakýtaxík.
Keďže som neuspel, spomenul som si namladé časy a na pani nemčinárku a vyskúšal topo nemecky. Na počudovanie som natrafil na mladíka, ktorýžil pár rokov v Drážďanoch alebo tam kdesi. Ten mausmernil. Našiel som taxík, ujo šofér sa ma čosinezrozumiteľné opýtal, ja som sa zmohol iba naslovíčko „Map“ a podal som mu mapu. Ešteže som narazilna múdreho uja taxikára, ktorý sa vyznal vmapách. Zaviezol ma až pekne ku kempu, môjmu budúcemudomovu.
Keď som vošiel do prijímacejmiestnosti, boli tam nejakí chalani. Hneď som spustil:„Čaute, kde sa tu mám prihlásiť?“ Nechápavépohľady dávali tušiť, že to nie sú bratia Slovania.Až na jedného Čecha, ktorý sa ma ujal, pomohol mivybaviť potrebné náležitosti a ubytovať ma. Keďžemali voľnú len prázdnu izbu, prvú noc som spalsám a čakal na nejakých nových krajanov.
Ďalšie ráno som sa zobudil povýdatnom spánku. Do dverí vchádzajúnejakí traja chalani, no konečne. Tu ale jeden z nich vyslovívetu, ktorá ma až zamrazí: „Chelou, ver ar ju from?Vi ar from Raša.“ Super, ja sám v cudzej krajine, bezovládania reči a navyše s troma Rusmi na izbe. Zostal somtam tri mesiace.
