Mám rád svoju dedinku vúdolí, vyrástol som v nej a mám v nejveľa kamarátov. Jedno mi však v našej dedine chýba– futbalové mužstvo.
Ako vyzerá nedeľňajšiepopoludnie v okolitých dedinách? Jano zapískapri Ferovej bránke, Fero sa oblečie a spolu idú nafutbal, veď ich klub hrá derby so susednou vieskou. Predfutbalom dajú jedno, cez prestávku druhé,zasmažia to borovičkou, dajú guláš, po zápasetretie, štvrté a idú, kultúrne vyžití,domov.
Cez zápas vybúria hormónyna rozhodcoch. „Ty slepúch, to bola ruka! Hajzel!“ Jááj,ako to ťažko pracujúcemu človeku dobre padne, takto savyrevať. Po zápase si, v tých lepšíchprípadoch, podajú súperi ruky aj s rozhodcami, avšetko je v najlepšom poriadku. Emócie ochladnú,človek môže ísť na pivo aj do tej susednej dediny.
Jano a Fero sú starímládenci. Ale na dedinský futbal chodia aj ženáči,a čuduj sa svete, aj so svojimi nežnými polovičkami aratolesťami. Aj keď by pri niektorých pokrikoch najradšejzapchali deťom uši, hlavné je, že je rodinka pohromade.
Takže toto mi chýba na našejdedine. Jediným nedeľnajším kultúrnym zážitkomje svätá omša. Nič proti, treba sem-tam očistiť ajducha, ale omša trvá hodinu a futbal hodinu a pol.
Pamätám si ako malýnedeľňajšie popoludnia v našom dedinskom futbalovom svätostánku.Chodieval som tam s otcom, dokonca aj keď snežilo. Vtedy aleneprišiel súper, zadrel sa mu motor na buse či čo. Inokedy,keď súper prišiel, sa hral futbal. Ľudia sa bavili, pili,jedli, rozprávali sa, občas niečo zahulákali narozhodcu a všetci boli spokojní.
Takže toto mi chýba v našejdedine.
