Vždy ma bavili knihy, časopisy, bolsom skrátka knihomoľ. Diktáty som písal najednotky, slovenčinárky ma podozrievali z odpisovania článkovpri úlohách zo slohu. Čitateľský denníksom si, asi jediný z ročníka, písal sám.Po základnej som si vybral priemyslovku.
Ja, ktorý som dovtedy nerozoznalkľúč č. 10 od kľúča č.13. Ja, ktorý somdovtedy nevidel motor auta. Ja, ktorému nehovorila ničFormula 1, som si vybral dopravný odbor. Učenie mi nerobiloproblém, skrátka som sa látku nabiflil, alerozumel som tomu pramálo.
Štyri roky ubehli ako voda, zmaturovalsom za jedna. Predo mnou ďalšia závažná otázka– kam po škole. Výška ma nelákala, po mature sombol úplne vyšťavený z učenia a predstava ďalšíchrokov v škole ma jednoducho nelákala. Práca? Po škole,ktorá ma totálne nebavila, som si za pánanevedel predstaviť, čo by som mal robiť s dosiahnutýmvzdelaním. A tak som chodil semtam po nejakýchbrigádach a raz za mesiac som sa hlásil na Úradepráce.
Asi tak v novembri ma to prestalobaviť. Tak som sa rozhodol, že pôjdem študovať. No áno,ale prijímačky na výšku som prešvihol a ďalšieboli až v lete. Tak som pokračoval v započatom diele a každýmesiac sa hlásil na „pracáku“. Otázku, kampo SŠ som vyriešil tak, že som si dal prihlášku na VŠ sdopravným zameraním.
Po mojich, prekvapujúcoúspešných prijímačkách som sa popiatich rokoch mal stať zo mňa dopravný inžinier. Prvýrok bol drsný. Matika, geometria a ďalšie hrôzunaháňajúce predmety poriadne preriedili rady nášhoodboru. Vydržal som. Keď som lietal zo skúšok a zápočtovýchpísomiek, spomenul som si, ako som ešte prednedávnomvstával do prázdnych dní a mal som na sebeneviditeľnú ceduľu „Nezamestnaný“. To ma hnaloďalej. Prehrýzol som sa cez prvý ročník, potomďalšie štyri a zrazu som v ruke držal diplom a bezradne saobzeral okolo seba.
Ďalšia zásadná otázka– kam po VŠ? Keď som sa po dvoch mesiacoch ako-tak prebral zoštátnicového delíria, začal som rozposielaťžiadosti a životopisy na všetky strany. Chvalabohu sa mi neozvalokrem pár firiem, o ktoré som nemal záujem,nikto. Prečo chvalabohu? Lebo to boli všetko pracovné miestatechnického zamerania a mňa to skrátka nebaví.Až raz som náhodou narazil na inzerát, že niektohľadá redaktora. Spomenul som si na svoje slohy, ako ma tovždy bavilo a doteraz vo mne driemalo. Prijali ma, teraz je zo mňaredaktor, práca ma veľmi baví a som za ňu vďačný.
Verím, že každémučloveku je súdené robiť to, čo ho baví a čímbude pre ostatných prospešný. Len niektorínemajú to šťastie to v sebe objaviť. Nepotláčajteto, nesnažte sa robiť niečo iné, ako to, čo vásbaví a na čo máte vlohy. Ja som to v sebe objavil ažpo vysokej škole.
