Ale naši sa bili a bitku aj vyhrali. Nie je to moja myšlienka, ale páči sa mi. Je to myšlienka o kvalifikačnom zápase Česká republika - Slovensko.
Som fanúšik slovenskej reprezentácie od jej vzniku. Tešil som sa pri výhrach a smútil pri prehrách. Pamätám si gól Dubovského pri našom trápení na Faerských ostrovoch, víťazný gól Majoroša pri prvom víťazstve nad Čechmi, aj vysoké prehry s Poľskom, Walesom či najnovšie s Anglickom. Ale fandím.
Je rozdiel medzi fanúšikmi a divákmi, či televíznymi divákmi. Fanúšik podporuje svoj tím a divák sa len díva, chváli alebo nadáva. Napríklad také MS v hokeji. V posledných rokoch pri zápasoch našich bývajú plné bary. Ľudia chcú zažiť eufóriu. Ale znechucuje ma, keď niekto chvíľu zahuláka, keď dajú naši gól a ináč len nadáva. Takých nemusím.
Futbal je fenomén, ktorý láka. S nim sú samozrejme spojené aj emócie, ktoré občas prerastú do nenávisti. Česi nevedia zniesť prehru, vidno to na reakciách spoza rieky Moravy. Boli sme lepší a vyhrali sme, bodka. A oslavujeme to (primerane, niektorí), druhá bodka. Ak má byť vrcholový reprezentačný futbal o nevraživosti, tak to sa radšej pôjdem pozrieť ku nám na druhú ligu mladších žiakov. Aj tam sú emócie, ale nie nevraživosť.
