Keby som to chcel zobrať správne nacionalisticky, tak by som sa asi urazil a pri najmenšom by som vymenoval nejaké úspechy našej krajiny, alebo by som spomenul významného slováka, ktorý pomohol zmeniť svet napríklad vynájdením padáka. Keby to nezabralo, urazil by som sa a povedal, že toto tvrdenie je trošku diskriminačné, pretože fakt, že sme odlišní hádam neplatí vždy a všade. Veď máme hlavu, dve ruky aj dve nohy. Pravdepodobne však pôjde o odlišnosti úplne iného druhu. A tak chtiac nechtiac som si tie odlišnosti začal namiesto prehliadania uvedomovať. Nie nadarmo sa hovorí, že pripustiť si danú skutočnosť je 50 % úspechu.
Otvorili sa mi oči a pochopil som narážku či skôr fakt, že národ anglický rovnako ako slovenský má svoju históriu a vývoj, ktorý nás nikdy nedovedie na rovnakú cestu. Museli by sme prežiť to, čo prežila daná krajina, aby sme sa vedeli vcítiť a pochopiť chod a správanie sa ľudí v inej časti sveta. Uvedomil som si aj skutočnosť, ako jedineční a zvláštni sme vo svete. Vedenie, že aj rýchle sa ponáhľanie k "ekonomickej vyspelosti" ako v Číne alebo v Japonsku, či priblíženie sa k demokratickému svetu ako v USA alebo iných vyspelých krajinách, nás nikdy nedostane na rovnakú úroveň. Vždy budeme mať predsa svoj pohľad na skutočnosti a fakty daného momentu a doby v ktorej žijeme a tie nebudú nikdy rovnaké ako niekde inde vo svete. A tak som sa zmieril s tým, že túto "cultural gap" predsa len nikdy neprekročíme.
Ide predsa o zvyky a tradície, ktoré v nás dozrievali tisíce rokov. Nevymažeme ich, aj keby sme chceli. Sú hlboko zakorenené v nás. Práve táto odlišnosť nás robí jedinečnými. Sme zvyknutí stále sa viac zdokonaľovať, určite ďaleko viac študujeme, máme tendenciu sa zlepšovať a meniť tak aj svet okolo nás. Prináša to však so sebou aj to, ako reagujeme na chyby druhých, ako sa vieme vysporiadať s faktom, že sused má lepšie auto ako my. Dokážu nám vadiť premrhané tisíce v obci, ale miliardy v štáte si nevšímame, alebo opačne. Naša závisť je známa všetkým, ktorí túto krajinu navštívili. Na druhej strane si nás dokážu vážiť za našu pohostinnosť, všeobecnú znalosť rovnako aj odbornosť a vzdelanosť. Nevedia pochopiť, prečo chceme byť na zastávke o 5 minút skôr ako neskôr. Prečo sa snažíme peniaze šetriť a neužívame si ich, alebo fakt že naše rozhodnutia sú nie vždy zakladané na momentálnych pocitoch a dojmoch, ale na základe životných skúseností. Predsa len, "doťahovanie sa" na špičku sveta je iná pozícia ako na nej byť a viesť ju.
Na druhej strane nerozumejú úsmevu na mojej tvári po otázkach typu... "a to sa čas posúva aj na Slovensku ( letný a zimný ) ? Vy nemáte kráľovnú ? Slovensko je krajina v EU ? Bola vaša sloboda vybojovaná tisícmi životov ? Ste v Anglicku ako utečenec ?" Vtedy si priznávam,že sme skutočne odlišní a v niektorých prípadoch musím povedať, že som celkom rád. Ako som už spomínal v mojom prvom článku, nie vždy je však lepšie mať všeobecný prehľad, ako žiť v sladkej nevedomosti. Prináša im to kľud do životov, nevedia aký je svet a ani ich to nezaujíma...veď vlastne ani nemusí. Všetci sa učia ich jazyk, nevedia, aké to je učiť sa iný jazyk, nezaťažuje ich fakt, že v Afganistane každý deň zomrie jeden ich vojak, alebo skutočnosť že Buenos Aires sa nenachádza na Antarktíde. Na druhej strane si vedia pomôcť, zdravia sa na uliciach v obchodoch aj úplne cudzí ľudia a ich služby zákazníkom sú na ďaleko vyššej úrovni ako u nás, kde zákazník je stále niekde v pozadí celého podnikania. Majú na tvárach častejšie úsmev a vládne u nich skoro vždy dobrá nálada, určite pozitívnejšia a optimistickejšia ako u nás. Radi cestujú a spoznávanie iných krajín je pre nich takmer adrenalínový šport. Vypijú viac alkoholu a keď sa už bavia, tak o tom píšu aj noviny. Milujú futbal a rugdby, sú hrdí na svoju krajinu, aj keď o niektorých miestach a dejinách ani netušia a za kráľovnú by položili život, aj keď to odôvodniť nevedia.
Materská dovolenka je tu iba 6 mesiacov "sponzorovaná" štátom a tak aj vyzerá výchova a správanie sa mladých ľudí. V tomto smere by sme sa nemuseli až tak ponáhľať tento vyspelý svet dobehnúť, pretože kriminalita mladistvých je tu asi momentálne problémom číslo jedna. Aj keď ju na uliciach ja osobne nevidím, z tlače sa dozviete o brutálnych činoch "násť" ročných, ktorí neváhajú nie len kradnúť ale aj zabíjať. Napriek tomu tu nevládne mafia a podsvetie a keď áno, tak určite nemá také dlhé chápadlá ako u nás. Dôvera v bezpečnostné zložky je tu veľmi vysoká a policajta alebo príslušníkov komunitných policajných zložiek stretnete na každom kroku. Životný štýl ich však vedie cestou, kde rodičia vo viacerých prípadoch ani netušia, kde sa ich deti nachádzajú a čo robia. Ba častokrát ich to vlastne ani nezaujíma.
Na záver snáď len fakt, že napísať o rozdieloch medzi jednotlivými národmi by sa dali tisíce stránok. Otázne vždy ostane, či je to znamenie dobré alebo zlé a či sa za odlišnosti hanbiť, alebo byť na ne hrdý. Nejde predsa o to, že namiesto reflexných dopravných značení majú na každej značke lampu, ktorá ju osvetľuje, alebo že sa jazdí na druhej strane cesty, či detail, že na umývadle majú skoro vždy dva nie len kohútiky, ale aj dva vývody, kde jeden je na teplú vodu a druhý na studenú. Podstatou ostáva, ako sa vieme s našimi "odlišnosťami" vysporiadať medzi národmi a medzi sebou navzájom. Čo dobré si vieme z tohto ponaučenia odniesť a na druhej strane, ako si vieme svoje "odlišnosti" pred svetom chrániť. Tak či tak, každopádne ani túto CULTURAL GAP nikdy neprekročíme a nikdy sa nestaneme niekym iným. Veď nakoniec, svet je o tom ľudí spájať a nachádzať záujmy a cesty spoločné, nie tie odlišné.
