Môj pohľad menšiny

Na úvod by som chcel napísať že som Slovák. Žijem, študujem a pracujem v zahraničí už skoro 3 roky a nechcem rozoberať maďarsko-slovenské vzťahy, skôr sa zameriam na vlastný prenesený pohľad života v inej krajine. Prečo teda píšem o menšine? Mojím tajným želaním by bolo, aby sa na tento článok a vlastne môj pohľad pozreli ako Slováci, tak aj Maďari ( nech žijú na Slovensku alebo v Maďarsku ) ; politici ale aj obyčajní ľudia, ktorí s tým väčšinou žiaden problém nemajú. Chcem ponúknuť iba môj názor, názor človeka – Slováka – ktorý pocítil byť menšinou v zahraničí a ktovie, či sa jedného dňa nestane menšinou aj doma.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (24)

V dnešnom modernom a vyspelom svete sa búrajú hranice medzi národmi a ľudstvo snáď začne chápať „planétu“ na ktorej žijeme ako jednu Zem pre NÁS. Pre nás všetkých. Nikto predsa nemôže za to že sa narodí v Amerike, so „šikmými“ očami alebo tmavou pokožkou. Svet sa bude točiť ďalej pre všetkých rovnako, alebo by sa teda mal. Ako som napísal v úvode, žijem, študujem a pracujem v zahraničí už skoro 3 roky. Konkrétne v UK, v mestečku Wigan, ktoré si tak ako každé tristo tisícové mestečko žije svojím životom a svojimi problémami. Aj napriek vyššej životnej úrovni, lepším podmienkam a nádhernej krajine som aj ja pochopil už dávno jednu pravdu, som v tomto štáte cudzincom a aj napriek domu v ktorom žijem, tu vlastne nikdy nebudem Doma. Milé úsmevy mojich susedov, obetavosť mojich priateľov rovnako ako ústretovosť všetkých úradov a ľudí ktorých stretávam mi však dáva ten zvláštny, nádherný pocit, že nie som takpovediac odstrčený na okraj tejto spoločnosti aj napriek tomu, že som sa nenarodil v práve tejto časti Našej planéty.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Iba obrovský optimista by si dokázal predstaviť, že aj tu sa nenájdu ľudia, ktorí mi nedajú pocítiť, že som pre nich obyčajný „foreigner“. Možno sa budete čudovať, ale ja ich chápem, rozumiem im a dokonca sa stotožňujem s niektorými ich myšlienkami ohľadom cudzincov žijúcich v tejto krajine. Pozriem sa na to takto. Mali sa dobre, a tak si povedali, že sa podelia o lepší život aj s ľuďmi na Našej Zemi z iných krajín. Prijali ich medzi seba dávno pred tým, ako prví slovenskí rómovia objavili tento ostrov v Európe. Všetci títo „uprchlíci“ a ľudia, ktorí hľadali lepší život ho tu aj našli, založili si rodiny, začali pracovať, otvorili si svoje obchody a reštaurácie.... Až jedného dňa začali chcieť viac, ako samotní obyvatelia ostrovov. Pomoc a dobro sa začalo obracať voči ľuďom, ktorých rodičia, prarodičia a pra-prarodičia pomáhali budovať túto krajinu.

SkryťVypnúť reklamu

Angličania majú jedno veľmi pekné príslovie, s ktorým sa môžem iba stotožniť. When you in Rome, do as the Romans do! ( Keď ste v Ríme, robte to čo Rimania ) Bol som to ja, kto si vybral túto krajinu pre svoj život a tak som to v prvom rade JA, kto sa životu v tejto krajine prispôsobí. Nikdy som nemal pocit ( aj napriek niekoľko desaťtisícovej slovenskej menšine v UK ), že by som žiadal dvojjazyčné názvy v oblasti, kde žije tá naša slovenská menšina. Nemám ani potrebu žiadať miestne úrady a vládu, aby mi vytvorili podmienky na štúdium v materinskej reči, aby mi vychádzal v mieste bydliska časopis alebo noviny v tej našej krásnej slovenčine, alebo aby tu všetci pochopili MOJE zvyky a kultúru, ktorá nás charakterizuje a špecifikuje medzi národmi. Dokonca ma to nikdy ani nenapadlo. Na druhej strane musím priznať, že som rád, keď si v poľskom obchode môžem kúpiť bryndzu, chlieb, tresku, ocot a všetky tie potraviny, ktoré nám tu určite chýbajú.

SkryťVypnúť reklamu

Denne však vídavam aj iné menšiny v tejto krajine, ktoré si ukrajujú stále väčší kus a začínajú tak vlastne vytvárať práve tú „nenávisť“, alebo jemnejšie povedané neochotu zdielať vlastnú krajinu s cudzincami pre ostrovanov. Či chcem alebo nie, rozumiem odmietavému postoju voči menšinám. Potom sa stráca aj skutočnosť, či ste zo Slovenska alebo z Iraku, či ste biely alebo čierny, mladý alebo starý, manažér, lekár alebo len taxikár. Myslím, že vo všetkej úcte k menšinám, to je ten bod, keď sa občania vlastnej krajiny stávajú menšinou vo svojom Domove. Uvediem zopár príkladov z môjho okolia.

Blížia sa Vianoce. Sviatok všetkých kresťanov, nádherný čas pre rodiny a želaný pokoj všade na Našej Zemi. Sedím u známych na čaji a počúvam, ako sa rodičia detí sťažujú na divné pravidlá vo vlastnej krajine. Problém? V škole, kde si každý rok deti pred sviatkami ozdobili stromček a vytvorili si tak atmosféru Vianoc, sa tento rok nič podobné robiť nesmie! Pýtam sa prečo? Odpoveď ma šokuje, pretože rodičia moslimských detí tvrdia, že to ich deti diskriminuje a neželajú si, aby ich deti boli nútené sa dozvedať o kresťanstve a sláviť tak sviatok, ktorý pre nich sviatkom nieje. A tak si deti a rodičia „veriacich“ Angličanov musia zvykať na to, že po stáročiach si budú meniť kultúru a návyky tak, ako to menšina, ktorej dovolili slobodne žiť, študovať a rásť v ich domove, želá. Vhodným príkladom je aj zrušenie čiernych tabúľ v škole a po zavedení bielych tabúľ, zrušenie čierneho pera z jednoznačného dôvodu : nikto nebude mať tak pokušenie ani príležitosť používať slovíčko BLACK. Pridám pikošku z práce. Iná menšina si na každomesačnom meetingu vyžiadala od vedenia firmy vybudovanie miestnosti pre modlenie. Všetci moji anglickí kolegovia sú pohoršení a iba dodávajú, že keď sa chcú pomodliť oni, tak idú v nedeľu do kostola a nikdy k tomu nepotrebovali extra miestnosť práve v práci, kde sa má hádam hlavne pracovať. Príkladov by sa našlo takpovediac požehnane veľa. Pre niekoho maličkosť, pre iného problém.

SkryťVypnúť reklamu

Rozumiem, že v tomto prípade nejde o narušenie územnej celistvosti, alebo suverenity krajiny. Rovnako však rozumiem pohľadu všetkých ľudí, ktorí denne čelia týmto zvláštnostiam a pýtajú sa, kde a kedy sa to skončí. Jedna vec je predsa podať pomocnú ruku a druhá vec je nechať sa pohltiť vo vlastnej krajine inou kultúrou alebo národom. O to viac, keď sú to práve tí ľudia, ktorým sa vlastne chcelo pomôcť. V tomto prípade budem súhlasiť aj s myšlienkou, ktorú som už na Slovensku počul odznieť (a nielen tam) , že keď chce niekto hovoriť vo vlastnom jazyku všade na úradoch, v škole, keď chce niekto každý deň čítať noviny v materinskej reči alebo študovať z kníh v materinskej reči, žiť bez obmedzení, ak má niekto neskutočné nutkanie stavať mešity či kostoly, alebo akékoľvek iné budovy zvláštneho určenia, tak nech teda ide do krajiny, kde to všetko majú a nemusí sa tak „prispôsobovať“ druhým a byť vystavený nebezpečenstvu a „nechápavosti“ obyvateľstva, ktoré v danej krajine žije. Myslím, že by sa tak dalo vyhnúť nepríjemnostiam a nedorozumeniam, ba dokonca ušetrilo by sa tak veľa problémov. Ak sa však niekto predsa len rozhodne žiť v inej krajine, mal by v prvom rade rešpektovať zvyky, tradície a ľudí, ktorí sú tu Doma. Udržiavať svoju kultúru a nezabudnúť na vlastné korene je jedna vec; úmyselne meniť charakter krajiny a zasahovať, či nebodaj obmedzovať národ na vlastnom území je však vec druhá.

Na záver by som rád dodal, že sa necítim byť rasistom. Rozumiem právam a nárokom menšín, pretože aj ja som vlastne jednou z nich a viem aký to je pocit. Na druhej strane sa viem vcítiť do pocitu ľudí, ktorí si chcú iba uchrániť a ubrániť svoj životný štýl, kultúru a identitu pred tým, ktorý sa ich snaží pohltiť. A tak sa pýtam, kto je kde menšinou? A ako to bude pokračovať ďalej? Dnes sú to Vianoce, učebnice, miestnosti, či šatky na tvári. Čo „to“ bude o rok alebo desať? A nie je náhodou Zem domovom všetkých NÁS, ľudstva?

Peter Mirilovič

Peter Mirilovič

Bloger 
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  0x

..som človek , ktorý stále verí a dúfa vo všeobecné dobro...v jednoduchosť a prirodzenosť ľudstva ako takú..chodím po svete a sledujem všetko čo sa okolo mňa deje...na jednej strane som výnimočný a jedinečný ako každý z vás, ale ne druhej strane som súšasťou každého jednotlivca a som rovnaký ako všetci tí, ktorý žili predomnou, aj ako všetci tí, ktorý prídu po mne.... Zoznam autorových rubrík:  cestovaniefoto-cestovanieAnglicko a život v ňomOzbrojené sily SRScotlandHrady a zámky v UKSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

711 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
SkryťZatvoriť reklamu