Ako to teda bolo ? Po úspešnom ukončení štúdií na SPŠ strojníckej som sa dobrovoľne rozhodol vstúpiť do "ASR" ( asi to bolo preto, že v tej dobe zúrila vojna v Juhoslávii a "svet" sa k tomu veľmi nemal ). Skutočne som si povedal, že práve tu môžem byť užitočný JA. A tak som si začal plniť sen a vyštudoval som Vojenskú Akadémiu ( bývalú Vysokú Vojenskú Technickú Školu ) v Liptovskom Mikuláši.
Kariéra pre mňa nikdy neznamenala viac ako slovo. Nehnal som sa za ňou, nešliapal som druhým po chrbte aby som získal "dobré miestečko"..aj keď nie je všetko mať dobré miestečko. Neurážal som, nekričal som, neponižoval som ale skôr som sa snažil držať môjho hesla : " JE ROZDIEL ĽUDÍ HNAŤ,A JE ROZDIEL ICH VIESŤ". Hodnotiť, posudzovať a vypovedať o tom môžu iba tí, ktorí so mnou slúžili. Motivovať ľudí je ďaleko zložitejšie ako jednoducho použiť silu a moc. Viem to, a preto to bola výzva práve pre mňa. Veď nakoniec, aj ťažšia práca sa zvláda s dobrým kolektívom a dobrými pracovnými podmienkami lepšie ako ľahká práca v zlom prostredí.
Za svoje obdobie pôsobenia som videl ako sa "ASR" menila na "OS SR"...a hlavne ľudia. Snáď najkrajším životným úsekom bola služba v ženijnom prápore v Michalovciach, kse sa stretli ľudia, ktorí CHCELI.. a kde je vôľa, tam je aj cesta. Z ničoho sa vybudovalo niečo a cítil som, že sa mi sen napĺňa. Stali sme sa potrebnými. Pomáhali sme pri záplavách, pri strážení hraníc a naši príslušníci slúžili v mierových misiách v Iraku, Afganistane, Eritrei a robili dobré meno nášmu Slovensku. Moji nadriadení, ale aj podriadení, ma naučili spôsobu práce, aký som už nikdy potom nevidel.
V rámci reorganizácie sa náš prápor však zrušil. Prečo ? Dodnes to neviem a nevie to asi nikto. A tak som bol premiestnený na Veliteľstvo Pozemných Síl do Trenčína. Tu sa moje poslanie skončilo. To, s čím som sa stretol práve tu, zmenilo môj pohľad na prácu a od vtedy viem, kde je moja vrchná hranica čo sa týka práce. Taký prístup ľudí k práci, aký bol tam mi nadvihoval všetky vnútornosti. Zdalo sa mi až neuveriteľné, že títo ľudia riadia všetkých tých dolu, tých ktorí chcú a snažia sa. Všetko s čím som sa stretol bola arogancia najhrubšieho zrna, bezočivosť, nezáujem riešiť problémy, posúvanie vecí druhím alebo do nižších šuflíkov, hľadanie iba svojich záujmov. Bol som naučený poriadku a úcte, ale neochota, povýšeneckosť a ľudia bez chrbtovej kosti...to som naozaj neprekusol. Buď by som sa tam zbláznil, alebo prispôsobil. A tak som sa rozhodol..odísť.
Môj odchod však trval 5 mesiacov a bolo to peklo. Keby som mal rozpísať svoj prepúšťací proces, asi by som tu zabral veľa miesta. Len správa, ktorú som o ňom podal na Inšpekciu Ministra Obrany na prešetrenie, mala 4 listy a asi 12 príloh. Porušovanie všetkého čo sa len dalo, kladenie prekážok všade kde sa len dalo, úmyselné naťahovanie, nezáujem riešiť veci, neodborný a hlavne neprofesionálny prístup v dnešnej dobe vysokej profesionalizácie OS SR bolo nad moje sily. Nikdy som nezažil, aby sa generál na mňa vyvršoval a to s patričnou výškou hlasu ( s akou to nerobil nikdy ani môj otec ) a vyhrážal sa mi trestným stíhaním za to, že chcem tento "bordel" ( verte že to nie je prisilné slovo )opustiť. Pochopil som. Čím vyššie, tým viac špiny. To sú tí nedotknuteľní, tí, ktorí zabudli že nedostali moc preto, aby ju zneužívali, ale aby sa snažili zjednodušiť, uľahčiť a pomôcť žiť a pracovať ľuďom tam dolu. Tí, ktorí zabudli odkiaľ prišli.
Dnes som však úspešne vonku, na "slobode" a všetko sa mi to zdá ako zlý sen aj keď sa to všetko odohrávalo pred rokom. Nebolo by ničoho a nikoho čo by ma zastavilo. Ale pravdu povediac, nebolo mi jedno že som musel vyzliecť uniformu a týmto spôsobom "hodiť za hlavu" sen o mojom poslaní.
A tak môžem povedať, že mi "ASR" niečo dala....a "OS SR" mi niečo zobrala.
( Venujem všetkým tým, ktorí nemajú tú možnosť odísť a predsa by chceli. Všetkým tým, ktorí to musia všetko trpieť aby mohli dostať výplatu a nakŕmiť tak svoje rodiny, pretože nemajú inú možnosť. A hlavne všetkým tým, ktorí by porozprávali oveľa viac, ale nemôžu ).
