POLOHA A TURISTICKÉ INFO
Obec Podhoroď leží v nadmorskej výške okolo 340 m, pri lokálnej dopravnej tepne medzi Tibavou a Stakčínom, učupená v horskom údolí medzi juhovýchodnými a východnými výbežkami Vihorlatu. Nad severným koncom dediny sa týči nevysoký, no výrazný kopec, na ktorom sa nachádzajú zrúcaniny stredovekého hrádku. Hradný kopec je z jednej strany zakončený impozantným skalným zrázom. V jeho blízkosti sa vyskytujú vzácne a chránené druhy rastlín a živočíchov (najmä hmyzu), ktorým vyhovuje napoly lesné a napoly suché a skalnaté prostredie. Skalný zráz a jeho okolie sú vyhlásené za Národnú prírodnú rezerváciu Podhoroďský hradný vrch.
Hrádok v Podhorodi je s veľkou pravdepodobnosťou najvýchodnejšou zrúcaninou hradu na Slovensku. Na hrad nevedú značené chodníky, no môžete sa naň dostať dvoma chodníkmi, ktoré vedú po svahu kopca : Jeden vychádza z dediny a ide popri miestnom cintoríne a druhý, pre turistov výhodnejší, začína naľavo od okraja skalného zrázu. Cesta na hrad je strmá, no krátka, trafíte tam ľahko. Ak máte pochybnosti, spýtajte sa miestnych.
Do Podhorode sa môžete okrem vlastných kolies dopraviť aj pravidelnou autobusovou linkou zo Sobraniec alebo Sniny (v cestovnom poriadku sa žiaľ nevyznám). Podhoroď leží na ceste druhej triedy, hlavnom (a jedinom) ťahu medzi Tibavou a Ruským Hrabovcom. Medzi Tibavou a Podhoroďou sa nachádza aj obec Choňkovce (cez ktorú budete určite prechádzať počas cesty). Jej dejiny majú úzky súvis s podhoroďskými a tibavskými a v jej chotári (smerom na Podhoroď) sa nachádzajú ruiny druhého, o čosi menšieho hrádku, tiež majetku zaniknutého tibavského panstva.
Už tradične ponúkam aj malý výsek z turistickej mapy okolia :
NPRku s názvom Podhoroďský hradný vrch ste si už určite všimli... ;-)
Hrádok v Podhorodi nájdete aj na Google Maps.
HISTÓRIA
V roku 1404 došlo v Podhorodi ku krádeži. Pri jej vyšetrovaní vznikla aj prvá písomná zmienka o dedine. Tá sa v listine opisujúcej incident objavuje pod maďarským variantom svojho názvu : Varalya. V súčasnej maďarčine by to bolo Váralya, teda „Podhradie". Pod týmto tvarom bola dedina známa aj v nasledujúcich storočiach (je ním súvisle označovaná vo všetkých písomnostiach od 15. až do konca 17. storočia). Z neskorších storočí je už dobre známy aj jej miestny nárečový názov Podhradze. Používal sa až do čias prvej československej republiky, kedy bola dedina oficiálne premenovaná na Podhradie. Po druhej svetovej vojne sa ustálil terajší názov. Vzhľadom na meno dediny veľmi neprekvapuje, že sa nad ňou kedysi týčil hrádok. Podhradie bolo v 14. až 17. storočí majetkovou súčasťou hradného panstva Tibava, vo vlastníctve šľachticov z Tibavy, Michaloviec, Vinného a ich príbuzných. Koncom 16. storočia bola Podhoroď veľkou dedinou, asi najväčšou na panstve Tibava. Mala takmer výlučne poddanské obyvateľstvo, zväčša rusínskeho pôvodu.
Hrádok vznikol možno už v druhej polovici 13. storočia, ale väčšina odborníkov je radšej opatrná a datuje jeho vznik skôr do prvej polovice 14. storočia. Jestvujú o ňom len dve spoľahlivé zmienky : Jedna z roku 1337 a druhá datovaná do roku 1345. Preto pravdepodobne existoval už aspoň v 20. alebo aspoň 30. rokoch 14. storočia. Istejší než dátum jeho vzniku je fakt, že ho dali postaviť šľachtici z tibavského panstva. Vlastnili a využívali ho aspoň niekoľko storočí, podľa všetkého ako pevnosť na stráženie miestnej cesty a ako prechodné obytné útočište. Okrem Podhoroďského hradu jestvoval v chotári južnejšie ležiacej dediny Choňkovce (na pol ceste medzi Tibavou a Podhoroďou) ešte jeden, o čosi menší hrádok (tiež dielo a vlastníctvo šľachticov z Tibavy). Z doterajších archeologických výskumov vykonaných v priestore oboch stavieb vyplýva, že hrádok nad Podhoroďou je starší ako ten v chotári Choňkoviec.
POPIS HRADU, JEHO VÝVOJA A STAVEBNÝCH ÚPRAV
O stavebných míľnikoch a vývojových fázach hrádku sa nám nedochovali žiadne písomné správy. Väčšinu z jeho ranej histórie si však môžeme celkom dobre domyslieť na základe známych faktov. Výber kopca s výhodným tvarom a skalným zrázom orientovaným smerom ku miestnej hlavnej ceste nebol určite náhodný. Z taktického hľadiska by to bola úplne logická a prirodzená voľba. Oválno-elipsovitý pôdorys podhoroďskej pevnôstky výrazne predurčil terén vrcholu hradného kopca. Tvorí ho úzka, no relatívne rovná planinka (dnes už prevažne zarastená), ktorá pred okrajom skalného zrázu prerastá do menšej vyvýšeniny so skalnatým podkladom. V severozápadnom a juhovýchodnom smere mal hrádok dĺžku približne 40 m a dosahoval šírku cca 13 až 15 m. Pozostával z kamennej obytno-strážnej veže, obytnej budovy priliehajúcej priamo k veži, opevenia tvoreného stredne vysokou kamennou hradbou a pravdepodobnými vonkajšími palisádami z drevených kolov. Veža hrádku mala kruhový pôdorys a s vonkajším priemerom 11 m bola pomerne masívna. Stála a stojí v juhovýchodnej časti hradného komplexu, na mieste, kde skalná vyvýšenina dosahuje svoj najvyšší bod. Postavená bola teda nanajvýš strategicky : Netýčila sa zbytočne nad dobre chráneným okrajom zrázu, jej stavitelia ju radšej vybudovali tak, aby bola obrátená smerom ku prístupovej cestičke (vedúcej po vrcholovej planinke). V interiéri mala veža priemer 3 m a bola zastropená valenou klenbou (zachovali sa jej nábehy). Do dnešných dní je veža jedinou ako-tak zachovalou budovou hrádku, prežila však už len jej prízemná časť. So zaniknutými hornými podlažiami ju spájala úzka, 120 cm široká schodisková chodba. Zo severozápadnej strany bola priamo k veži a obvodovému opevneniu pristavaná obytná budova. Išlo v podstate o menší hradný palác, s vnútornými rozmermi asi 9 x 7 m. Zaberal väčšinu jadra hrádku, nádvorie bolo preto len neveľké a priestorovo dosť stiesnené. Menšie kamenné hradby obopínajúce nádvorie, palác, vežu a okraje vyvýšeniny sú v základoch až 250 cm široké. Jediný vchod do hrádku bol zjavne z východnej strany, po spomínanej prístupovej cestičke, chránenej čelnou vežou. Brána (resp. bránka) bola osadená medzi obvodové opevnenie a masívne nárožie paláca, kde sa v terénnom zlome dodnes zachovala asi 3 m široká preluka.
Tuhľa je pôdorys tohto kedysi útulného hradíku :
A tuto je moja vlastnoručná kreslená rekonštrukcia jeho približnej podoby z cca 15. storočia :
Hrádok máte teraz teoreticky v malíčku. Prejdime teda k dnešnej túre. Či skôr vychádzke, veď sa namašírujeme len minimálne... ;-) Upozorňujem, že sa snažím zabiť článkom dve muchy jednou ranou - pred samotnými zábermi z hrádku sa teraz na začiatku trocha povenujem aj spomínanému skalnému zrázu a flóre, ktorá pri ňom rastie. Ich zábery by vydali aj na samostatný mini-článok. Ak si teda myslíte, že vás budú určite nudiť, preskočte ich a čítajte rovno od miesta, kde začína cesta na hrad.
(P.S. Vopred sa ospravedlňujem za to, že poniektoré fotografie pôsobia trochu oslnene. Boli fotené v extrémne slnečný deň a aj s digitálom som mal čo robiť, aby som zachoval aj na kvalitnejších záberoch patričný kontrast a sýtosť farieb.)
Ako inak začať, než uvítacou tabuľou obce, všakže ? ;-) Táto sa nachádza na hornom konci dediny, prakticky len niekoľko metrov od lúčky pod skalným zrázom.
Dramatický prírodný útvar, všakže ? Toto je jeho severný okraj. Podhoroďský hradný vrch a jeho zráz patria do úzkeho pruhu bradlového pásma, prechádzajúceho prerušovane popri južných častiach Vihorlatských vrchov a okolitých pohorí, ktoré majú inak výlučne sopečný pôvod. V blízkosti Podhorode môžete útvary bradlového pásma vidieť aj v susednej obci Beňatina, kde sa nachádza množstvo bývalých lomov a nálezísk slávneho beňatinského travertínu. Aj zráz v Podhorodi celkom neunikol snahe ľudí premeniť ho na kameňolom - počas druhej svetovej vojny sa tu krátko, provizórne ťažilo. Po vojne sa ťažba našťastie neobnovila a my sa môžeme kochať pekne zachovalou prírodnou pamiatkou. Bradlové pásmo sa na Zemplíne vyskytuje ešte aj v okolí Brekova (spomínate na Brekovskú hradnú jaskyňu z prvého článku seriálu ?) a Humenských vrchov (ktoré sú vlastne malým samostatným bradlovým pohorím doslova "prilepeným" k severozápadnému okraju Vihorlatu).
Pekne zaokrúhlený balvan ležiaci takmer uprostred lúky pod zrázom. Ako dlho tu už asi je ? Iba pár desaťročí alebo už niekoľko tisíc rokov ?
Hadinec obyčajný (echium vulgare) a jeho charakteristické modré, mierne kalíškovité kvety. (Ďakujem čitateľovi-diskutérovi "Plepo" za botanickú radu a priložený link.)
Králik rymbaba ? Dobre tipujem ? Alebo niečo celkom iné ?
Vlčie maky, klasika.
Opäť hadinec. Ale pre zmenu na skalách ! :-)) Viete čo ? Ukážme si rovno nejaké skalničky a machy. Tie sú ešte zaujímavejšie :
Tie tenké brezy rastúce pod vrcholom sú ale vzdorovité...
Skalný zráz a jeho južný koniec pri pohľade zo severného okraja.
Jediné z miest zrázu, kde som sa pokúsil opatrne vyštverať. Neopakujte to po mne - táto úzka plošinka pár metrov nad lúkou na južnom konci zrázu je síce viac-menej bezpečná, ale po skalách tu aj tak netreba loziť. Ja som sem liezol aj tak len kvôli niekoľkým lepším záberom na zráz a rastliny...
...a privítal ma tu kovovo sa lesknúci...
...chrobáčik. :-) Žiaľ, neviem identifikovať presný druh. Ak viete meno, dajte mi prosím vedieť !
Z plošinky sa mi nakoniec naskytol takýto pohľad. Vynímal by sa celkom dobre na pohľadnici, čo poviete ?
A tam, úplne na vrchole kopca, v húštine medzi stromami, stoja ruiny podhoroďského hrádku. Nechajme nateraz zráz, zbežne vás nasmerujem k hradu :
Kratší a turistami využívanejší chodník na vrchol kopca začína za severným koncom zrázu a ťahá sa pozdĺž malej úžľabiny. Prvotné stúpanie je trochu strmé, ale po troch štyroch minútach sa ocitnete na prevažne rovných lúkach nachádzajúcich sa za hradným vrchom.
Pár metrov od chodníka stojí, učupená v tieni nižších stromov, táto stará betónová kóta...
...ktorú dali súdruhovci z vtedy nového Povereníctva techniky postaviť pred rovnými 60 rokmi...
Trafili ste po chodníčku ? Ak áno, mal by sa vám naskytnúť práve tento pohľad. A ešte tieto :
Ale to je ešte nič... Zamierte k okraju vrchola hradného kopca. K miestam, kde začínajú vyrastať háje zakrpatených borovíc a listnáčov, a kde vedľa chodníka každých pár metrov vytŕčajú rôzne veľké, svetlo sfarbené skaly. Asi minútku budete mať pocit, že len idete slepo po chodníčku a stopy po hrade nikde, ale potom sa chaotické húštiny skončia a dôjdete ku otvorenej lúčke, z ktorej smerom na juh vyrastá menšia vyhliadka :
Pokojne sa usalašte a kochajte sa výhľadom do údolia, na dedinu a jej okolie. Toto je zďaleka najlepšie miesto na celom hradnom vrchu pre rozhliadanie sa po okolí. Na trošku vyššie položenom hrade sa vám síce naskytnú pdoobné výhľady od ruín veže, budú však podstatne obmedzenejšie...
A ty si čo za zvláštneho krásavca ? :-) Ako som sa dopočul, jeden z 25 druhov vretienok žijúcich na území Slovenska (ďakujem čitateľovi-diskutérovi "DejanSt" za entomologickú radu). S najväčšou pravdepodobnosťou vretienka obyčajná (zygaena filipendulae).
Veľkú časť vrcholovej planiny pokrýva zmiešaný porast listnáčov a ihličnanov, no na niektorých miestach kraľujú výlučne háje ľuďmi zavlečených borovíc. Zjavne sa im tu dobre darí, ako kdekoľvek inde v pohoriach severovýchodného Slovenska.
Ale vráťme sa k hradu, veď kvôli nemu sme tu. Už netreba ísť ďaleko. Hrad vidno už z okraja lúčky začínajúcej pri spomínanej vyhliadke. Skaly označujú začiatok vyvýšeniny, na ktorej stojí hrad :
A ak sa vám útvar vytŕčajúci z jej vrcholu zdal podozrivo umelý, boli ste na správnej stope. Je to časť muriva z prežívajúcej zrúcaniny hradnej veže :
Prístupový chodník k hrádku sa nezmenil ani po niekoľkých storočiach. Je síce zarastený, no stále vedie popri mohutnom brale vytŕčajúcom zo skalnej vyvýšeniny, na ktorej hrádok stojí.
Už len dva metre a sme na vyvýšenine. Nepozerajte teraz na dedinu, aj tak sa o chvíľu naskytne podstatne krajší výhľad. Ale najprv sa otočte smerom doprava a vyjdite úplne hore...
Sme tu. Vitajte pri zrúcaninách bývalej veže - či presnejšie, toho, čo zostalo z jej prízemia a kúsku prvého podlažia. Na tejto fotke vidíte roh severovýchodnej steny.
Ale zaujímavejší pohľad ponúka severná stena. Zďaleka najvyššie sa týčiaci kus muriva veže, čo ešte stojí.
Takto vyzerá zboku, v prítmí lesa okupujúceho severnú stranu vyvýšeniny.
A ako ste si už určite všimli, má v sebe jednu fakt nepekne vyzerajúcu kavernu (uisťujem vás, že nie je jej pôvodnou súčasťou). A zjavne si poniektorí tiežturisti navykli zakladať v nej menšie táboráky. Uhľový odtieň časti muriva hovorí za všetko... :-P
Toto všetko je roh severnej a severozápadnej steny.
Samotná severozápadná stena, nachádzajúca sa kedysi dávno vnútri úplne zaniknutého hradného paláca, vyzerá dnes takto :
Základy severozápadnej steny.
Vrchné časti muriva severozápadnej steny.
A na úplne opačnom konci, blízko miesta, kde chodník vyústil tesne pred vežu, vidieť podstatne zarastenejšie zrúcaniny juhozápadnej steny :
Ak vysadnete na prístupnejšiu hornú časť muriva steny, otvorí sa vám celkom pekná panoráma dediny a okolia (hoci nie až taká úchvatná ako na tej nižšie položenej vyhliadke) :
Ale aby som vás len nenudil hrubým vonkajškom, zájdeme sa pozrieť trochu dovnútra. :-) Z hradného paláca neostalo stáť nad zemou absolútne nič (ak nepočítate práve severozápadnú stenu, ktorú zdieľal s vežou), no vo veži sa zachovala jej prízemná miestnosť a prízemná časť schodiskovej komory. Hneď si ich aj ukážeme.
Voilá, prízemie veže ! Vcelku útulné aj po šesť a pol storočiach rozpadu, strate strechy a dvoch podlaží. :-))))
Všimnite si detaily muriva a ako postupne splýva s okolitou prírodou. Ktovie, čo s ním bude o 50 rokov...
Chmúrne myšlienky bokom, prejdime cez bývalé dvere spájajúce prízemnú miestnosť veže s malou schodiskovou komôrkou.
Na veľkých kamenných blokoch tu rozhodne nešetrili...
Základy ľavého rohu už spestrujú menšie kaverny.
"Zárubňu" pokrýva z jednej strany súvislá vrstva machu.
Neďaleko zárubne bujnie na hnedými listami pokrytej pôde malý zelený prízrak.
Steny a múry komôrky. Dosť zarastené, najmä hore, na korunkách muriva, ktoré úplne pokrývajú koberčeky trávy. Schody boli určite drevené, vzhľadom na jednoduchosť veže a celkovú skromnosť hradu. Podľa tvaru miestnosti však môžete približne vytipovať miesto, na ktorom stáli a opierali sa o vnútorné steny. Na prvom podlaží bol pravdepodobne univerzálny prechod, prepájajúci naraz obytné izby paláca so schodiskovou komorou a vežou.
Zatiaľ čo väčšina flóry rastúca na murivách zrúcanín urýchľuje ich postupný rozpad, tráva pokrývajúca korunky (vrchné časti) murív je určitou výnimkou. Ak tvorí relatívne súvislý a hustý koberec a nemá príliš hlboko zapustené korene, darí sa jej paradoxne chrániť zrúcaninu pred nepriaznivým vplyvom poveternostných podmienok - aspoň tých smerujúcich zhora, napr. dážď a sneh.
Vrátime sa ešte k severnej stene veže a zlezieme trochu nižšie, kde naďabíme na posledné prežívajúce zvyšky niekdajších obvodových hradieb. Nezostalo z nich veľa, no stále vzbudzujú rešpekt, hoci chránili tak malý a nevýznamný hrad. Článok zakončím ich fotkami, bez zbytočného komentára :
A dúfam, že sa onedlho uvidíme pri ďalšom dieli tohto seriálu... ;-)
----
Fotografie : (C) Peter Molnár - júl 2009
Použitá (a odporúčaná) literatúra :
Vallašek A., Slivka M.; Hrady a hrádky na východnom Slovensku; Východoslovenské vydavateľstvo 1990
Plaček M., Bóna M.; Encyklopédia slovenských hradov; Nakladatelství Libri Praha a Vydavateľstvo Slovart 2007
Autori obrázkov :
Pôdorys hrádku Podhoroď - z knihy Hrady a hrádky na východnom Slovensku, upravil Peter Molnár (2009)
Použitá mapa :
Turistická mapa č. 126 - Vihorlatské vrchy / Zemplínska Šírava; 4. vydanie; VKÚ Harmanec 2006
Odporúčané webstránky :
http://www.hrady.sk/tibava.php - Hrádok Podhoroď v databáze hradov.sk (uvádzaný pod možným alternatívnym názvom "Tibavský hrad")
http://www.zamky.sk/hrady-a-zamky/tibava-hrad - Hrádok Podhoroď v databáze zamkov.sk (uvádzaný pod možným alternatívnym názvom "Tibavský hrad")
http://www.podhorod.sk/ - oficiálna stránka obce Podhoroď (Fajn dizajn a vcelku podrobná. pri hrádku uvádzajú, že ho postavil Jakub II. z rodu pánov z Tibavy. Neviem, odkiaľ to zohnali...)
Ďalšie tipy na výlety v okolí :
V Podhorodi začína značený turistický chodník "Vihorlatská magistrála" (červená), vďaka ktorému môžete peši precestovať všetky najzaujímavejšie lokality Vihorlatských vrchov, vrátane viacerých známych vrcholov a okolia Morského oka.
Skaly slávnych beňatinských travertínov, viditeľné v opustených lomoch v okolí obce Beňatina. Stačí odbočiť doprava pri prvej križovatke v Podhorodi (ak idete smerom od Tibavy).
Drevený gréckokatolícky kostolík z 30. rokov 19. storočia v Inovciach. Stačí ísť do Beňatiny a potom pokračovať ďalej po hlavnej ceste, cez malú horskú serpentínu a potom už len dole, do kotlíkovitého údolia s Inovcami.
O Beňatine a Inovciach som písal už aj v jednom z mojich starších cestopisných blogov.
Prajem všetkým príjemný začiatok leta. ;-)
