Vonku bola od skorého rána kosa. Celý deň bolo slnečno a ručička teplomera nevystúpila ani raz nad - 10 °C... Ideálne zimné počasie.
Ozdobnú čečinu na ganku prikryl sneh...
...pod bielou vrstvou sa ocitli aj dve malé chalúpky... :-) ...a jedna väčšia v pozadí...
Podvečer sa blížil. Bolo chladno, sviežo a nádherne.
Okolo kmeňa mladej hrušky dole v sade sa - ktovie prečo - zbiehalo niekoľko cestičiek.
Lavička sa zošmykla zo svojho podstavca a nikto s ňou nehýbal pár týždňov. Ohnisko sa takmer úplne stratilo pod snehom, pripomínajúc kráter dávno vyhasnutej vysokohorskej sopky...
Raf začal okamžite prečesávať celé okolie... Jeho nikdy nehynúca zábavka, pri ktorej sa dostáva do hotového tranzu... :-)
Posed mĺkvo oxidoval opretý o morušu... Drevené väzy mu od mrazu ticho škrípali...
Zahľadel som sa na opačný koniec záhrady smerom k skupine starších sliviek a tŕniek. Pri kŕmidle niečo poletovalo...
Hladné beťárky si dávali do zobáka... :-) Hm, len dúfam, že to mäso nie je príliš solené. Nechcel by som, aby sme mali tie potvorky na svedomí... :-/
Ponad sterilnú pustotu snežných vlniek sa hrdo týčili len steblá tráv. Skrehnuté a v mrazivom vetre pokrútené kmene...
Tých niekoľko metrov štvorcových sa pri troške predstavivosti zmenilo na nekonečnú zasneženú step. Sedíte si v helikoptére vo výške niekoľko sto metrov a hľadíte na tú dezolátnu krásu...
Už tam dole chýba len skupina drobných mávajúcich postavičiek a odstavený psí záprah... :-)
Snežná Sahara osobne. Burina ako palmy. Nechcený obrys môjho prsta vľavo dole... :-D
Nadišiel súmrak a všade vládlo božské ticho.
Zišiel som dole ku kanálu a otestoval ľad. Odrhnul som z neho nohou sneh a chvíľu našľapoval a dupal. Raf si z mojich pokusov nič nerobil, bezstarostne precupital na druhý breh a zmizol kdesi v krkahájoch...
Menšia zver tu už stihla zanechať pomerne pestrú mozaiku svojich stôp. Odtlačky topánok tam zatiaľ neboli. Cítil som sa ako objaviteľ... prvý, kto si urobí nárok na tento kus zasneženej zeme. S vervou Neila Armstronga som zaboril podrážku do bieleho prachu...
Na krátku chvíľu som si čupol a predstavoval, z akej výšky asi hľadia na svet menšie zvieratá.
Slnko sa lúčilo, na oblohe sa už jasne trblietal arkticky biely januárový Mesiac.
Z nudy som sa začal venovať stopárine...
Klasika. Promenádovali sa tadiaľ aj bažanty...
Kohút či sliepka ? :-P
Raf ma však už dávno predbehol, dôkladne zmapujúc oba brehy a pole v okruhu 200 metrov. ;-D
No poď, havino ! Nemusíš loziť do každej šmykni, čo nájdeš... :-)
Ktosi tu už vopred nachystal koľajnice pre sánky...
Za siedmimi kanálmi, siedmimi lúkami, siedmimi hájmi a jedným lesom bafkali komíny EVO.
Bol som na poli, žiaden strom ani krík v okruhu viac ako pol kilometra. Pofukoval vietor a ruky mi už začali krehnúť od dotyku s kovovým povrchom fotoaparátu. Mal som ale dosť času, tak som sa ešte vydal na prechádzku. Samozrejme, pes ďaleko predo mnou... ;-)
Z dlhej chvíle som sa pomaly otáčal a pozeral na podvečernú panorámu Raškoviec...
...a susedných Kopčian...
Občas som postál, občas si aj čupol a hľadel aspoň dve minúty niekam do diaľky...
Upokojuje to nervy... Verte mi.
Večer je ale večer, a tak som zavolal na chlpáča a vyrazili sme naspäť domov...
Braillove písmo... :-)
Slnko už sadalo definitívne za hory, keď som znova podišiel ku vtáčiemu kŕmidlu na starej tŕnke. Sýkorky a iní operenci už boli preč. Stále však bolo vidieť, s akou bleskovou pažravosťou zbierali popadané slnečnicové semienka. Tiesnili sa na malej ploche a zbierali ako o dušu - takmer ako splašení zákazníci počas typických "výpredajov storočia"... :-DD Ukážkovo podupaný sneh hovoril za všetko...
Vykročil som hore kopcom po snežných dunách. Mal som chuť na čaj...
----
Fotografie : (C) Peter Molnár - január 2009
