Padnem na chrbát do snehu...
"A načo je sneh ?" pýtali sa Konfúcia...
"Sneh ma očisťuje..." riekol s úsmevom...
Zaplieskam krídlami ako orol - strážca...
Stvorím anjela v antracitovej belobe hviezdnej noci...
Vlci vyjú
s radosťou v hlase
vyrážajúc do Betlehema
so sv. Františkom...
Bozky omrzliniek
objatie mrazivej sviežosti
hmkanie potoka zmrznutého v prúde času
čmáranica Oriónu a Polárky...
...a...
tej HVIEZDY...
Maják pútnikov.
Zamrvím sa v svojom teplom kožuchu...
Meč dnes v pošve uspal mráz
hibernuje na mojom boku...
Kušu nechám viezť sa na chrbte
a neštrajchnem
jeleňa sv. Huberta...
Plameň krvi dnes nepodpáli snežnú pláň
a neroztopí jej odkaz...
Kosti zabudnutých neschrúme
škrupina námrazy...
Zima viac nebude dobou tmy, strachu, krátkych dní
a requiemu za nádej...
Výprava začína a na jej konci
najväčší poklad :
Zvesť SYNA-ČLOVEKA
menom
ĽUDSKOSŤ.
Nebo sa pomaly skláňa k zemi...
My čakáme a ideme...
S úctou sa pokloniť jeho daru...
A zistiť, že cesta z márnosti vedie
cez naše srdcia a hlavy
a skrehnuté úsmevy pútnikov
ktoré si vymieňajú za skromným táborákom
spievajúc s vlkmi, baránkami, jeleňmi, oslami i veveričkami...
Anjeli umne predvedú vokálne sólo...
A to chlapča nevinné
plamienok v závoji
bude v nás rásť...
Naučí nás znova nádeji ?
Jeho oči úprimné
hrejú cez mráz...
Hviezdna noc...
Vietor ticho fúka...
Anjeli spievajú chór, tvorstvo tiché refrény...
Je tma i svetlo a pokoj čuší po chvoji...
