BÁSEŇ PÍSANÁ NA KOLENE
Píšem si blbé básne na kolene,
mám týždňové strnisko neholené.
Rozum mi znudene blúdi,
nevníma okolitý svet, či ľudí.
Ja chcem byť spisovateľ.
Mať nápady, zápletku - to je hej !
Nemať viac či menej,
len jeden ucelený,
pútavý
dej...
Nechcem však byť plagiátor
- ten literárny aligátor.
Nechcem byť krutý a zaujatý
recenzista,
no ani osamelo píšúci
penzista.
Nechcem písať lyriku,
keď tá moja stojí za figu.
Nechcem písať ódy naruby :
Viem, koľko sa s nimi človek narobí.
Nechcem byť grafomanom,
čo dáva prednosť románom,
ktorým chýba šťava,
a každá žena je z nich ťava...
... v ktorých sú fízli a mafia,
k tomu tvrdá akcia,
v ktorých je pol kila jointa
a vôbec žiadna pointa...
V ktorých je duševné vákuum,
priestor, kde blúdi ľudský um...
... stratený
niekde v závetrí
naveky zavretý
v samotke
pri osamelej fotke
tichej ženy Prózy,
jačiacej od hrôzy.
Pri jej sestre Dráme,
veľkej diere v ráme...
A pri nich Tragikomédia
tohto sveta - ťažia z nej médiá...
Čo je to za húževnatá odroda,
tí rôznorodí spisovatelia ?
Čo sú to za divní ľudia,
čo sa stále nudia ?
Prečo mnohí zúfalo na papier škrabú
a písaním si máločo nahrabú ?
Prečo už v knihách nie sú
obrázky ?
Prečo si autori dnes niekedy kladú
otázky :
" Byt, či nie byt ? "
" Žiť, či nežiť ? "
Ja sám na to odpovedať neviem.
Radšej si niečo dobré zajem.
Do svojej izby zájdem,
za písací stôl si sadnem,
nový nápad na dielo nájdem...
" Hmmm ! Ergo :
Báseň písaná na kolene ! "
