"No, čo je, Peter ?"
pozrela si na mňa s úsmevom.
Dni, ktoré vymyješ zrenicami...
A poutieraš vlasmi dosucha...
Vieš, čo ma štve ?
Čosi...
Nikdy nepochopím...
...hm...
Ééééééééé, no... mmmm... Zabudni na to... Nič.
"Čo prosím ?"
"Ale nič..."
Jemne sa odo mňa otočíš
a ja zase vediem monológy
vraždiaceho kanibala
v tmavej a studenej pivničke
môjho mozgu.
Narazím si v nej súdok
sladkého fantazírovania
a schľastám sa
pod obrazom Božím...
(Hihi, nevtipný pokus o vtip... :-P )
Strhnem si mníšsku kapucňu
pod ktorou si vždy tak spokojne frflem na svet...
...a nenápadne hodím pohľadom
vrhací nôž
toho divného pocitu
do tvojej tváre...
Asi si mi padla do oka.
Paradox, že ?
Lebo ja sa topím v tvojom.
A už mi ani nevadí, že som sa doteraz nenaučil plávať...
NIKDY
NIE, NEPOVIEM TI TO
NESTÁLO BY TO ZA NIČ
LEN BUĎ ŠŤASTNÁ
LEBO TAKÚ ŤA MÁM RÁD
...
Ale nič...
...
