"Veď len vydrž toľko a toľko a už bude dobre..."
Hovoria mi. Mne ? Kto ?
Hovorím to sám sebe.
"Len seď, zachovaj pokoj, založ ruky. Spása sa blíži !"
A stromček za stromčekom padá,
piecka sa veselo rozhára
teplom domova
živeného povedomým, uisťujúcim sentimentalizmom.
"Čoskoro sa znovu narodí Kristus Pán a na chvíľu zabudneš na problémy sveta."
Úsmev, teplo, sviečky, koledy, sniežik, chladná hviezdna noc, svetlá, anjeli, pokoj.
Bezpečie snežno-duchovného tranzu márnej nádeje.
"Len nefňukaj a nevzdychaj. A hlavne nerieš !"
A stromček za stromčekom padá,
vnútorný nepokoj narýchlo vypĺňa slovná vata.
"Hlavu hore, zajtra bude dobre. Len vydrž do Vianoc a svet sa znovu zrodí !"
Úzkosť sa brodí v chladnom záveji všadeprítomného smiechu.
Čínsky autor z čias po mongolskom vpáde :
"Štát je zničený, no hory a rieky ostali."
Čínsky autor z čias nápadne dnešných :
"Hory a rieky sú zničené, no štát ostal."
Aleluja.
"Všetko bude dobré, neboj."
S úsmevom človek zaľahne do teplej postele
a počíta hodiny odbíjajúce do ďalšej adventnej.
Ale zrazu nevie zaspať.
Na nohy doľahne náhly chlad
hlava sa rozpulzuje napätím
a nespavosť sa stane dotieravou milenkou.
A vtedy to pochopím. Pochopíš. Pochopíme.
Pochopíme ?
Čakáme všetci na lacnú samospasiteľnosť.
Tak založme ruky a ticho sa modlime.
Sláva ľahostajnosti na nízkostiach.
A čo na to betlehemský happening ?
