Model stredovekého Bardejova
Východné Slovensko v 14. a 15. storočí - kvíz
1. Ste východoslovenský sedliak/sedliačka 15.storočia. Idete si práve zajesť. Aká zelenina vo vašej strave analogicky nahrádza vtedy ešte neznáme zemiaky ?
Správna odpoveď: C) jedlá repa
V odrodách kŕmnej alebo iných jedlých druhov repy je škrobu dosť. Tiež je to rastlina, ktorej jedlá časť rastie pod zemou - i keď s hľuzami ľuľku zemiakového nemá biologicky spoločné asi nič (okrem toho, že obe sú jedlé rastliny). Nezabúdajme, že u nás na Slovensku sa zemiaky začali hromadnejšie pestovať a zľudovievať až od 18. storočia ! :-) Plodiny uvádzané v ostatných odpovediach však tiež boli bežnou súčasťou jedálnička stredovekého človeka...
Odporúčaná literatúra :
Daniela Dvořáková : Rytier a jeho kráľ; Vydavateľstvo Rak Budmerice 2003
2. Jedného dňa sa vyberiete na voze po krajine. Tipnite si, koľko km môžete v priemere prejsť za 1 deň ?
Správna odpoveď: A) 22 – 30 km
U nás sa dnes niektorí sťažujú na chýbajúce poriadne diaľnice, či rozbité asfaltky. Tie sú však ešte úplnou pohodou oproti cestám, cestičkám a možnostiam dopravy aj vo vrcholnom období stredoveku : 99,8 % ciest v Uhorsku bolo nedláždených (také boli len v okolí veľkých, dôležitých miest), vozy a kočiare začali ovládateľnú prednú nápravu používať až niekedy tesne pred rokom 1500 a brzdenie dolu z kopca alebo iného klesania prebiehalo tak, že sa kolesá "zamkli" a zaistili pomocou reťazí... Vtedajšie vozy museli mať skutočne pevné osky náprav i kolesá samotné, pretože aj odpruženie ostávalo zbožným snom. Podotýkam, že o pásoch a airbagoch nechyroval asi nikto - možno len Mr. Da Vinci... :-)) No ľuďom prostým i "urodzeným" z tohto obdobia by sme ich výdrž a nezdolnosť pri cestovaní v ťažkých podmienkach a s hrozbou mnohých nástrah (napr. zbojníkov), mohli dnes úprimne závidieť.
Najhoršie bolo uviaznuť na nespevnenej poľnej alebo lesnej ceste vo výmoli, ktorý má v slovenčine dodnes aj ľudové pomenovanie "úvoz". Tento termín zjavne vznikol práve zo situácie typu "uviaznutý rebriniak". :-) Významnejšie a stáročia používané cesty (napr. obchodné, banské, či jednoducho dôležité diaľkové spojnice) však mali častokrát aspoň polospevnený povrch : Buď ich posýpali štrkom (bežný postup aj dnes) alebo zakopali tesne pod ich povrch v pravidelných intervaloch drevené klady. Vzniklo tak čosi ako nízky cestný násyp s vnútornou kostrou. Nálezy takýchto zlepšovákov nachádzali aj po mnohých storočiach miestni vidiečania - najmä na močaristej Východoslovenskej nížine.
Odporúčaná literatúra :
Daniela Dvořáková : Rytier a jeho kráľ; Vydavateľstvo Rak Budmerice 2003
3. Môžete sa počas vášho cestovania vyhýbať mýtnym staniciam ?
Správna odpoveď: B) Radšej nie – je to protizákonné.
Verte tomu alebo nie, ale v stredoveku ste nemohli cestovať úplne voľne ako sa vám páčilo. Ak cesta viedla smerom k nejakej mýtnici alebo colnici, nemohli ste sa jej donekonečna vyhýbať - tak či onak by vám na to skôr či neskôr prišli a navyše postranné cesty aj tak väčšinou nejestvovali alebo boli málo schodné predovšetkým pre vozy. V písomných prameňoch sú cesty označované rôznymi pomenovaniami (napr. publica via = verejná cesta), no najzaujímavejšie je práve označenie cesty ako "falošnej", či "nepravej" (falsa, sinistra, oblita via), pretože ste si pomocou nej mohli skrátiť cestu obídením mýtnice, čo bolo v tých časoch protiprávne. Je to podobné ako keby ste dnes chceli ísť na diaľnicu bez platnej známky alebo neprejsť do cudziny cez riadny hraničný prechod. Dá sa teda povedať, že trasy na hlavných dopravných tepnách boli v stredoveku pevne stanovené... :-)
Ešte jeden zaujímavý prípad : V roku 1393 bol na sneme Zemplínskej a Užskej stolice vyšetrovaný šľachtic Mikuláš z Lúčok (pri Michalovciach) za to, že si ilegálne postavil vlastnú mýtnicu na moste ponad riečku Stretavu a vyruboval mýto vyššie než podľa kráľovských stanov. Humorná bola jeho sebaobhajoba v ktorej sa oháňal tým, že svojím sedliakom dal síce postaviť cez riečku Stretavku tento most, no nikoho z nich nasilu nepýtal, aby mu chodil cez mýtnicu, ak nechce... :-) Rozsudok snemu a kráľa vynesený palatínom pozbavil Mikuláša všetkých majetkov, vrátane jeho pirátskej mýtnice, ktorá bola zlikvidovaná. Rozhodnutia kráľov o výške mýtnych poplatkov pre jednotlivé mýtne stanice sa z každej východoslovenskej stolice zachovali len zriedka. No nejaké preda poznáme - napr. záznam z roku 1326, v ktorom Karol Róbert stanovil tarify pre mýtnicu v Božčiciach v Zemplínskej stolici (dnes okres Trebišov).
Odporúčaná literatúra :
Daniela Dvořáková : Rytier a jeho kráľ; Vydavateľstvo Rak Budmerice 2003
Ferdinand Uličný : Dejiny osídlenia Zemplínskej župy; Zemplínska spoločnosť Michalovce 2001
Ferdinand Uličný : Dejiny osídlenia Užskej župy; Prešovská univerzita 1995
4. Dorazíme do Štítnika. Stojí tu stredoveká dielňa – hámor. Čo v ňom vyrábajú alebo spracúvajú ?
Správna odpoveď: A) Spracúvajú kovy, najmä železo.
Narážka na Štítnik v tejto otázke nie je náhodná - práve tu sa spomína prvý známy hámor u nás v listine z roku 1343. Bol na vodný pohon. Hámre boli vo vidieckych oblastiach umiestnené ako väčšie výrobné dielne pre spracovávanie surovej železnej rudy alebo železného "polotovaru" na hotové výrobky. Boli typické v okolí banských lokalít, a to aj menších ložísk miestneho chrakteru. U nás existovali až do 18. a 19. storočia, v ktorom už nabrali trocha industriálnejší charakter a vizáž malých vidieckych železiarní...
Odporúčaná literatúra :
J. Majerech-Mrzúch : Remeselnícke a cechové organizácie na Slovensku; Academic Electronic Press pre mesto Ilava 2000
Odporúčaná návšteva :
Slovenské technické múzeum Košice
5. Cestou sa k nám na chvíľu pridá nejaký šľachtic, ktorý sa predstaví ako Druget. V ktorej časti východného Slovenska býva ?
Správna odpoveď: C) na Zemplíne
Druget(h)ovci boli šľachtická rodina francúzsko-neapolského pôvodu, podobne ako kráľovský rod Anjouvcov, vládnucich od 13. storočia v Neapolskom kráľovstve na juhu Talianska. Boli zjavne najdôležitejším šľachtickým rodom, ktorý sprevádzal budúceho mladého kráľa Karola Róberta z Anjou do Uhorska v prvých rokoch 14. storočia. Prvých 20 rokov tohto storočia zúrila v Uhorsku občianska vojna, kedy si viacero mocných feudálnych pánov a oligarchov (napr. Matúš Čák z Trenčína a Abovci z Abovskej stolice) uzurpovali čoraz väčšie množstvo úradov i teritórií, ktoré si svojvoľne zaberali a boli de facto pánmi veľkej časti krajiny. Karol proti nim v prvom desaťročí postupoval pre istotu len mierne, no po jeho tretej a definitívne platnej korunovácii z roku 1310 sa rozpútalo desaťročie bojov o znovuzjednotenie a konsolidáciu Uhorského kráľovstva. Drugetovci v tom zohrali nemalú úlohu v mnohých smeroch ako kráľoví najvernejší spojenci. Filip I. Druget bol popri magistrovi rytierovi Dončovi zo Zvolena a Petrovi Pečeňovi z Bačkova jedným z hlavných veliteľov na kráľovej strane počas povestnej Bitky pri Rozhanovciach na severovýchod od Košíc. Kráľ im daroval majetky na Spiši, vrátane samotného Spišského hradu. Neskôr, po povstaní palatína Jakuba Boršu Lysého a zemplínskej šľachty vedenej Pečeňom, ktorý zradil a utiekol natrvalo do Poľska, dostali Drugetovci do daru aj Zemplínsku a Užskú stolicu. Tá sa už natrvalo spojila s ich osudmi... Popri Filipovi sa zakladateľom uhorskej vetvy Drugetovcov stal jeho brat Ján, ktorý sa so svojou rodinou už definitívne usídlil v Humennom, ktoré sa stalo ich hlavným rodovým sídlom (vlatnili však stále mnoho majetkov a podobné sídlo mali napr. aj v Užhorode). Mikuláš I. Druget počas atentátu Feliciána Zacha na kráľovu rodinu 17. apríla 1330 na Vyšehrade nad Dunajom chránil kráľových synov vlastným telom. Bol medzi nimi i Karlov budúci nástupca, vtedy ešte malý Ľudovít I. Veľký... :-) 14. storočie ako vláda dynastie Anjouvcov bolo obdobím najväčšieho rozkvetu Drugetovského rodu. V 15. storočí ustúpili viac do pozadia politickej moci a rozhodovania, no zažili svoj veľký "comeback" v 16. a prvej polovici 17. storočia. Rod vymrel po meči koncom 17. storočia a jeho posledné ženské predstaviteľky sa zosobášili s členmi Andrášiovského alebo Čákiovského rodu. Erbovým zvieraťom Drugetovcov bol drozd (či presnejšie, drozdy), ktoré sa datujú ako hovoriaci erb jedného z ich predkov, Druga de Merlota (tal./franc. "Drozdiaka") ešte z čias, keď rodina obývala Neapol.
Odporúčaná literatúra :
Štefan Lenčiš : Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného, Miestny odbor MS a Vihorlatské osvetové stredisko Humenné 2003
6. Dorazili sme do Košíc. Stojí tu krásny Dóm sv. Alžbety. V ktorom storočí ho začali stavať ?
Správna odpoveď: B) V 14. storočí
Dóm sv. Alžbety začali stavať na mieste staršieho mestského farského kostola v druhej polovici 14. storočia, za vlády Ľudovíta I., neskôr zvaného Veľký. Výstavba katedrály skončila až v roku 1508 a niektoré jej časti ostali navždy nedostavané - napr. nižšia Južná veža. Oproti nej stojaca impozantná Severná veža získala svoju súčasnú barokovo-ornamentálne tvarovanú strechu až po tom, čo pôvodnú gotickú zničil zásah blesku niekedy na prelome 17. a 18. storočia. Na výstavbe a výzdobe dómu sa v priebehu dlhého obdobia podieľalo množstvo architektov, kamenárskych majstrov, rezbárov, atď. Medzi nimi sa v druhej polovici 15. storočia osobitne vyníma Majster Štefan, veľký architekt vtedajšej východoslovenskej gotiky (upravil a prestaval aj viaceré časti Dómu sv. Egídia v Bardejove).
Odporúčaná literatúra :
Kolektív autorov : Kronika Slovenska č. 1; Vydavateľstvo Fortuna print Bratislava 1998
Na webe :
www.casssovia.sk (oficiálna stránka mesta Košice - sekcia História)
Odporúčaná návšteva :
Dóm sv. Alžbety v Košiciach
Múzeum voskových figurín v Urbanovej veži, Košice (v múzeu figuruje ako jedna z postáv košickej histórie práve aj samotný Majster Štefan)
7. Najstarší známy cech na Slovensku vznikol práve v Košiciach. Podľa zachovanej listiny to bolo v roku 1307. Bol to cech :
Správna odpoveď: C) kožušníkov
Odporúčaná literatúra :
J. Majerech-Mrzúch : Remeselnícke a cechové organizácie na Slovensku; Academic Electronic Press pre mesto Ilava 2000
8. Putujeme po šírych rovinách južného Zemplína, prechádzajúc aj popri Lelese. Miestny kláštor má v tomto období aj dôležitú administratívnu funkciu. Ako sa nazýva ?
Správna odpoveď: A) hodnoverné miesto
Tzv. hodnoverné miesta mali dôležitú úlohu v miestnej štátnej správe. Slúžili predovšetkým ako súdne miesta, prípadne ako sídlo notára pre majetkovo-právne záležitosti a agendu. Zaujímavý je prípad dvoch konventov, ktoré obe sídlili vo významných kláštoroch mníšskeho rádu premonštrátov : Jeden bol spomínaný juhozemplínsky Leles neďaleko Vekých Kapušian, druhý zas kláštor v Jasove. Miestni šľachtici si vždy dali záležať, aby pomocou tichých zákulisných praktík a skrytej korupcie dosadili na čelo konventu a hodnoverného miesta nejakého svojho príbuzného, či známeho. Bubekovci takto vyvádzali v 20.-tych rokoch 15. storočia v prípade Jasova, o vplyv na Leles sa v rovnakom období ruvali páni z Perína, Pavloviec, Čičaroviec i Rozhanoviec... :-)
Odporúčaná literatúra :
Ferdinand Uličný : Dejiny osídlenia zemplínskej župy; Zemplínska spoločnosť 2001
Daniela Dvořáková : Rytier a jeho kráľ; Vydavateľstvo Rak Budmerice 2003
9. Ktorá z trojice hradov sa nachádzala na území niekdajšej Zemplínskej a Užskej stolice (župy) ?
Správna odpoveď: B) Brekov, Čičva, Kamenec
Hrady Brekov (Brekov), Čičva (Sedliská - Podčičva) a Kamenec (Veľký Kamenec) sa všetky nachádzali na území Zemplínskej stolice / župy. V možnosti A) sa objavuje aj hrad Zborov, patriaci už na územie Šarišskej stolice a v možnosti C) Slanec, ktorý zas ležal na území Abovskej. Jasenov (Jasenov) a Vinné (Vinné) boli pochopiteľne tiež hradmi Zemplínskej stolice (pritom dedina Vinné pod rovnomenným hradom kuriózne patrila už do Užskej stolice).
Odporúčaná literatúra :
Michal Slivka a Adrián Vallašek : Hrady a hrádky východného Slovenska; Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1991
Na webe :
Odporúčaná návšteva :
Zemplínske hrady, predsa ! :-)
10. Ktorá z týchto šľachtických rodín pochádzala z dediny Bačkov ?
Správna odpoveď: C) Peteňovci
O rode Pečeňovcov / Peteňovcov / Petényovcov z Bačkova pod Slánskymi vrchmi mám, žiaľ, málo údajov, keďže sa o nich a ich histórii nezachovalo priveľa písomných správ. Čo vieme je, že obľúbeným dedičným menom pre hlavu rodu bol Peter. V doteraz známej línii tohto rodu bolo tých Petrov aj zo päť, čo značne sťažuje orientáciu v ich konkrétnych osobách... :-) Rodina bola na vrchole zjavne na v druhej pol. 13. stor. - zač. 14. stor. Zastávali významné úrady v Zemplínskej a Užskej stolici, vlastnili rozsiahle majetky a vcelku radi si ich aj rozširovali. :-) Na kopci pri domovskej dedine si postavili menší hrádok, nesúci rovnaké meno ako dedina. Z tohto je dnes známa nanajvýš približná lokalita. Druhý, o čosi väčší hrad, mali ukrytý niekoľko kilometrov hlbšie v Slánskych vrchoch, stál pri ich hlavnom hrebeni. Známy bol pod menom Parušťan a zanikol asi až v 16. storočí, kedy už Bačkov dlho vlastnil rod Bokša, z ktorého vzišla aj rodina Bočkajova... Z Parušťanu sa uprostred mĺkvych slánskych lesov do dnešných dní zachovalo len pár múrikov a stopy valov a opevnení. Čo sa týka najslávnejšieho a asi aj posledného člena rodu Pečeňovcov, magistra Petra Pečeňa najml., bližšie informácie o ňom sa nachádzajú vo výklade jednej z predchádzajúcich otázok - č. 5...
11. Fedor Hlavatý bol chýrny rusínsky :
Správna odpoveď: C) zbojník
Možno ste už počuli čosi o výhražnom liste zaslanom akýmisi zbojníkmi mestu Bardejov v roku 1493. Tými "nejakými" zbojníkmi boli členovia zbojníckej družiny Fedora Hlavatého, pochádzajúceho z dediny Ruská Volová. Jeho banda, takmer celá čisto rusínskeho pôvodu, niekoľko rokov rozsievala strach na severnom Zemplíne, Šariši, Spiši a vystrájala čiastočne aj v Poľsku. Výhražný list adresovali radným a mešťanom Bardejova ako reakciu na popravu dvoch ich kumpánov - Vaska a Timka - "ludi dobrich a nevinnych, krowi nevinnej"... Neskôr ich dal Vladislav II. Jagelovský konečne "uzemniť" vyslaním niekoľkých menších vojenských oddielov. Hlavatý a jeho družina sa zapísali do viacerých povestí a iných prvkov rusínskej ľudovej slovesnosti, hovoriacej o mnohorakom lupe a pokladoch týchto zbojníkov ukrytých kde-kade po Nízkych Beskydách a Bukovských vrchoch... "Vy zli a nedobri ljude Bardiovci !" :-))
Odporúčaná literatúra :
Kolektív autorov : Kronika Slovenska č. 1; Vydavateľstvo Fortuna print Bratislava 1998
12. V hostinci v Bardejove sa nám jeden mešťan snaží nahovoriť, že tu nedávno založili univerzitu. Môžeme mu veriť ?
Správna odpoveď: B) Na východnom Slovensku v tomto období žiadna nebola.
Jediná dlhodobo fungujúca univerzita stredovekého Uhorska bola Univerzita Istropolitana, založená Matejom Korvínom v r. 1467 v Bratislave. Pred ním sa o podobný projekt pokúšali Ľudovít Veľký zriadením teologickej vysokej školy v Päťkostolí (Pécsi) a Žigmund Luxemburský so smelým plánom Budínskej univerzity, ktorú sa však nepodarilo v priebehu 15. storočia zrealizovať. V Košiciach vznikla univerzita až niekedy v 16. až 17. storočí. V stredoveku sa teda na území východného Slovenska žiaden univerzitný typ školy nenachádzal...
Odporúčaná literatúra :
Kolektív autorov : Kronika Slovenska č. 1; Vydavateľstvo Fortuna print Bratislava 1998
13. Bardejovský kostol sv. Egídia obsahuje (podobne ako mnohé iné sakrálne stavby v našich mestách) mnohé cenné umelecké pamiatky - medzi nimi i ooltárnu sochu :
Správna odpoveď : C) Piety
No, čo dodať ? Hádam len - navštíviť Bardejov a pozrieť si to umelecké dielo hlavného oltára Dómu sv. Egídia na vlastné oči...
Odporúčaná literatúra :
Kolektív autorov : Kronika Slovenska č. 1; Vydavateľstvo Fortuna print Bratislava 1998
Odporúčaná návšteva :
Dóm sv. Egídia, Bardejov
Šarišské múzeum, Bardejov
14. Z Bardejova máme písomné správy o prvom dele ukutom na území dnešného Slovenska. V ktorom roku to bolo ?
Správna odpoveď: A) 1411
Je to vcelku zaujímavý údaj, ak berieme do úvahy, že do našich krajín všetky novinky - či už vedecké, technické alebo kultúrno-umelecké - prúdili zo západnej Európy vždy s určitým menším oneskorením. Delá sa do stredovekých armád začali včleňovať v druhej polovici 14. storočia a jedným z vojenských konfliktov, v ktorom boli prvýkrát masovejšie využité, bola práve Storočná vojna medzi Anglickom a Francúzskom. Ešte aj osmanskí Turci mali už na začiatku 15. storočia v porovnaní s mnohými európskymi krajinami celkom slušný arzenál artilérie. Delostrelectvo sa už v tejto svojej ranej histórii rozdelilo na poľné, zastúpené menšími tarasnicami, rychlicami alebo húfnicami (franc. "feacennau", nem. "Haubitz"), a na obliehacie, ktoré predstavovali najmä ťažké a zavalité opachy - bombardy, predchodkyne novovekých mažiarov. Delá sa v tomto čase ešte neodlievali, ale boli kované z vopred pripravených prstencovitých dielcov, ktoré sa spájali dokopy menšími medzistupňami. Pri kovaní bolo nutné neraz úmyselne rozžeraviť (častokrát až do biela) aj samotné kováčske kladivá, s ktorými sa dotváral finálny produkt. Za čias Žigmunda Luxemburského sa delostrelectvo už pomaly udomácnilo aj na našom území. Zaujímavá je jedna dobová správa, ako si Žigmund objednal nejaké delá na prenájom v Košiciach pre potreby jedného vojenského ťaženia. Spolu s nimi vzal do služby na polovičný úväzok aj ich konštruktérov a vlastníkov - remeselníkov, ktorí ich vyrobili. Až do 17. storočia boli takýto majstri obliehacích strojov skôr žoldniermi, než vojenskými inžinermi vtedy ešte len vznikajúcich stálych armád. Ručné palné zbrane - menovite rôzne typy pušiek (arkebúzy = hákovnice alebo "píšťaly") sa začali do výbavy uhorského vojska dostávať až za bojov Jána Huňadyho najprv proti Jánovi Jiskrovi, neskôr bratríkom a potom za vlády Mateja Korvína. Čo sa týka pištolí - prvé lastovičky sa objavujú na konci 15. storočia.
Odporúčaná literatúra :
Vojtech Dangl : Bitky a bojiská v našich dejinách; Vydavateľstvo Perfekt Bratislava 2005
Daniela Dvořáková : Rytier a jeho kráľ; Vydavateľstvo Rak Budmerice 2003
15. Práve prechádzame Prešovom, kde sme sa na chvíľu zastavili. Mimochodom, čo za trojicu rastlín to má v erbe ?
Správna odpoveď: A) ruže
Na prešovskom mestskom pečatidle sa pôvodne nachádzali ako symbol tri jahody, príp. tri jahodové kvety. K ich pôvodu sa viažu rôzne povesti, súvisiace napr. aj s etymologickým pôvodom názvu mesta. Často sa v súvislosti s týmto spomína jeden z maďarských výrazov pre jahodu, "eper", pričom maďarský variant názvu Prešova je Eperjes. Podľa tejto teórie by potom názov mesta vznikol výnimočne ako druhotná skomolenina zo stredovekej maďarčiny, čo by však bolo obdobné ako v prípade samotného kraja Šariš, v ktorom sa Prešov nachádza - maďarsky je Šariš Sáros (sáros = blatitý). Sú však aj teórie o pôvode názvu Prešov v slovanských miestnych i osobných menách. Vráťme sa však k erbu... To mesto získalo v roku 1453 (v rovnakom roku, 5. 5., bol udelený erb aj Bardejovu). V erbe sa však motív troch jahôd / jahodových kvetov modifikoval na vzhľadovo príbuzné, heraldicky zaužívanejšie a populárnejšie ruže. Tie v ňom ostali dodnes. Bielo-červené striedavé pruhy (podobné má aj Banská Bystrica) pod ružami sú tzv. "uhorské brvná", klasický heraldický symbol tohto nášho stredoeurópskeho kráľovstva. Druhým typickým je všeobecne známejší biely dvojkríž na trojvrší, ktorý dodnes vďaka spoločnej historickej tradícii tvorí základný motív štátneho znaku Slovenska i Maďarska.
16. Na oltári prešovského kostola sv. Mikuláša pracoval predovšetkým :
Správna odpoveď: B) Majster Ján Weiss
Prešovské Staré mesto som ešte nemal tú česť navštíviť a tobôž nie jeho pekný gotický kostol - snáď sa o Jánovi Weissovi a jeho oltárnom diele niekde nájde aj viac... Máte zaujímavú DÚ... Príjemné pátranie ! :-)
Odporúčaná literatúra :
Kolektív autorov : Kronika Slovenska č. 1; Vydavateľstvo Fortuna print Bratislava 1998
17. Majestátny je ten Spišský hrad, všakže ? Jeho najstaršou časťou je :
Správna odpoveď: B) pôvodný donjon (nie terajší)
Donjon je hlavná veža najstaršieho jadra mnohých veľkých hradov, slúžiaca predovšetkým ako obytná budova (popri hradnom paláci) a z vojenského hľadiska ako posledné možné útočisko na hrade v prípade zlyhania všetkých ostatných obranných línií. Inak tomu nie je ani na Spišskom, ktorého prvou stavbou bola niekedy v polovici 12. storočia jednoduchá, robustná románska veža s kruhovým pôdorysom, ktorá stála približne uprostred vrcholu hradného kopca. Avšak ešte v 13. storočí sa v dôsledku narušenej statiky a menšiemu zemetraseniu, ktoré vtedy postihlo Spiš, zrútila. Jej základy však ostali využité a vznikla tak unikátna veľká kruhová vodná nádrž na centrálnom nádvorí stále sa rozrastajúceho Horného hradu. Hneď vedľa nej onedlho začala výstavba nového, "modernejšieho" a štíhlejšieho donjonu, ktorý už v druhej polovici 13. storočia hrdo trónil ako dominanta hradu nad svojím okolím - a stojí tak až dodnes. Je to jedna z najkrajšie zachovaných hradných veží tohto typu u nás. Ako drobnú zaujímavosť ešte uvediem, že slovenský ľudový názov donjonu je "nebojsa" - názory na jeho pôvod sa rôznia, no asi najznámejší je tento vtip : Po úzkych točitých schodoch donjonu ťarbavo vystupuje nepriateľský vojak (na tých schodoch môže ísť naraz len jeden človek) a zhora mu s úsmevom kýve halapartník : "No poď, poď, neboj sa !", načo ho následne švacne so zbraňou dole zo schodov. :-)
Odporúčaná literatúra :
Michal Slivka a Adrián Vallašek : Hrady a hrádky východného Slovenska; Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1991
Na webe :
www.spisskyhrad.com (oficiálna stránka Spišského hradu)
Odporúčaná návšteva :
Spišský hrad a Spišské Podhradie
18. A sme v Levoči. Na námestí stojí kostol :
Správna odpoveď: B) sv. Jakuba
V levočskom farskom kostole priamo uprostred historického jadra mesta a hneď vedľa renesančnej radnice sa vždy dá nájsť niečo pozoruhodného. Napr. viac než len symbolické hlavné jadro prác Majstra Pavla. A to nemyslím len preslávený hlavný oltár, ale i celý betlehemský výjav Narodenia Pána v typicky neskorogotickom, kultúrou humanizmu a emotívneho realizmu ovplyvnenou drevorezbárskou prácou (+ "Madona zo stokorunáčky" :-) ). Také však nájdete aj inde na Spiši, dokonca aj od jeho učňov - stačí spomenúť len kostol v Spišskej Sobote (tam je napr. na predele oltára takmer navlas rovnaká kópia Poslednej večere z predela toho levočského), Spišskej Novej Vsi, Ľubici, či Okoličnom a mnohých ďalších miestach... V levočskom kostole vám ešte určite padne zrak aj na oltár Vir dolorum s Kristom, Máriou a sv. Jánom Evanjelistom, či na alegorické zobrazenie siedmich smrteľných hriechov. A z kurizotiek ešte spomeniem napr. nástenný nápis vypovedajúci o ťažkej dobe 50.-tych rokov 15. storočia a nájazdoch bratríkov, či vzadu umiestnený rad kresiel pre významných mešťanov a členov mestskej rady. Len jediné kreslo tam nemá označenie - to vraj preto, lebo bolo rezervované kráľovi...
Odporúčaná literatúra :
Kolektív autorov : Kronika Slovenska č. 1; Vydavateľstvo Fortuna print Bratislava 1998
Odporúčaná návšteva :
Kostol sv. Jakuba, Levoča (teraz nedávno pekne zreštaurovali vežu a vstupnú časť)
Expozície Spišského múzea v Levoči (odporúčam hlavne tú v dome, ktorý obýval sám Majster Pavol)
19. Kráľ Žigmund Luxemburský odpustil po veľkom požiari z roku 1404 jednému mestu platenie daní na najbližších 12 rokov. Ktorému ?
Správna odpoveď: A) Kežmarok
Peniaze, ktoré sa touto formou mali našetriť, nariadil veľkoryso Žigmund po uplynutí tejto lehoty odovzdať v prospech mesta, aby si mohlo vynoviť a dobudovať svoje hradby. A že vraj hnusná líška ryšavá... :-) Bol možno prešibaný diplomat a často zbytočne utrácal peniaze zo štátnej pokladnice, no nehumánny voči svojmu ľudu rozhodne nebol...
Odporúčaná literatúra :
Kolektív autorov : Kronika Slovenska č. 1; Vydavateľstvo Fortuna print Bratislava 1998
20. Na Spiši navštívime aj dedinku Chmeľov. Bratríci majú neďaleko nej vojenský tábor. Ako ich pozdravíte, aby vám neublížili ?
Správna odpoveď: C) Nech žije Žižka a Jiskra !
Nuž, ak by boli medzi dotyčnými členmi bratríckej posádky v Chmeľove aj nejakí starí, fanatickí husitskí veteráni, zjavne by ste ich nasrdili aj prvou možnosťou A). :-) Celkovo by vás však všetci dotĺkli palcátmi, cepmi alebo mečmi pri bodrom zvolaní možnosti B). No vidíte ! Ak by ste si zacestovali v čase do minulosti, vždy sa oplatí aspoň trocha sa vyznať v politických a vojenských frakciách danej doby... :-)
Odporúčaná literatúra :
Kolektív autorov : Kronika Slovenska č. 1; Vydavateľstvo Fortuna print Bratislava 1998
Vojtech Dangl : Bitky a bojiská v našich dejinách, Vydavateľstvo Perfekt Bratislava 2005
21. Jeden muž z východného Slovenska vyučoval aj na Univerzite Istropolitana, založenej v Bratislave Matejom Korvínom. Kto to bol ?
Správna odpoveď: B) Vavrinec Koch z Krompách
Universitas Istropolitana vznikla presne 29. mája 1467, čiže onedlho si budeme pripomínať 540. výročie jej založenia. Spomedzi významnejších členov profesorského zboru som našiel ako jediného známeho východniara práve Vavrinca Kocha zo spišských Krompách, ktorý na jej Artistickej fakulte vyučoval matematiku. Jeho kolegami boli mnohí ďalší domáci i zahraniční humanistickí učenci, napr. Poliak Martin Bylica z Olkusza alebo Nemec Erazmus z Regensburgu... Najznámejší spomedzi zahraničných vyučujúcich však bol jeden z najchýrnejších vtedajších európskych vzdelancov - Johann Müller z Kráľovca (Königsbergu, dnes Kaliningradu), známy pod prímením Regiomontanus. Na Istropolitane vyučoval algebru a trigonometriu. Výrazne sa venoval astronómii a fyzike : Podieľal sa na reforme kalendára, zostavil tabuľky o pohybe planét, venoval sa konštrukcii astronomických prístrojov. Dokonca sa nadchol aj pre aeronautiku a podľa dobových správ pokúšal zostrojiť reálne fungujúci lietajúci stroj ťažší ako vzduch.
Odporúčaná literatúra :
Kolektív autorov : edícia Rekordy Slovenska - Človek a spoločnosť, Vydavateľstvo Mapa Slovakia Bratislava 2002
Kolektív autorov : Kronika Slovenska č. 1; Vydavateľstvo Fortuna print Bratislava 1998
22. Kto bojoval po boku kráľa Karola Róberta v Bitke pri Rozhanovciach ?
Správna odpoveď : A) Rytieri rádu johanitov, Košičania, Spišskí Sasi, časť zemplínskej šľachty...
Potom, čo bol na jar 1312 v pouličnej potýčke s rozrušenými košickými mešťanmi zabitý patriarcha rodu Abovcov Omodej (odtiaľ aj ekvivalent "Omodejovci" pre jeho rodinu v tom čase), sa situácia vrcholne vystupňovala. Karol Róbert dostal posilu vo forme zahraničných oddielov johanitských križiackych rytierov, vyslaných samotným pápežom, aby mu pomohli posilniť rady jeho kráľovského vojska počas znovudobýjania Horného Uhorska pod riadnu kráľovskú moc. Abovci a Matúš Čák Trenčiansky boli ako najmocnejší mocipáni prvými "na programe dňa". Kráľ koncom jari dorazil na Šariš, kde dobyl späť Šarišský hrad. Práve na Šariši ho zastihli správy o prípravách útoku omodejových synov a zhromažďovaní ich armády. Navyše si povolali na pomoc aj oddiely spojenca Matúša Čáka - medzi nimi podľa zachovaných údajov aj vyše 1700 žoldnierskych kopijníkov z Moravy a Považia. Ku kráľovi sa ochotne pridali jemu oddaní spišskí Sasi a taktiež dorazili aj viacerí významní príslušníci predovšetkým z radov zemplínskej šľachty. Kráľovské vojsko sa urýchlene presunulo Košickou kotlinou a vyjednávaním s poslami Omodejových synov sa dohodli na férovej poľnej bitke v blízkosti mesta. Oba znepriatelené tábory na seba chvíľku nevraživo hľadeli, johaniti v kráľových službách dávali iným rozhrešenie, až nadišiel krvavý 15. jún roku Pána 1312... Kráľova strana začínala z menej výhodnej pozície na dne údolia rieky Torysy, kým Dávid a Mikuláš vyrazili z výhodnejšieho stanovišťa na svahu miestneho kopca. Boj zo začiatku vyzeral presne podľa východzích strategických pozícií a Karlovi Róbertovi párkrát skutočne hrozilo, že príde o hlavu. Zachránila ho však záštita johanitov a neskôr i nebojácny šľachtic Gregor z Michaloviec, zakladateľ rodu Sztárayovcov... :-) Karol Róbert síce označil ich nečakané víťazstvo ako zásah Božej prozreteľnosti, dôvody však boli o čosi prozaickejšie : Podpora vzadu stojacich oddielov, ako i nečakaný príchod posily zo strany košických mešťanov rozhodli o víťaznom závere pre mladého Anjouvca. Čákové posily to zmeškali, stiahli sa a vrátili späť domov. Moc a vplyv Abovcov na východnom Slovensku sa definitívne rozplynuli. Bitka pri Rozhanovciach bola skutočným zvratom počas 20 rokov trvajúcej anarchie a občianskej vojny na našom území na začiatku 14. storočia. Preto sa zaradila k významným bitkám celej našej stredovekej histórie. Pritom však stačilo tak málo - nebyť duchaprítomnosti Gregora a iných, by mladý Caroberto ľahko prišiel uprostred vojnovej mely o život. A dejiny by sa potom vyvíjali možno úplne inak... :-)
Odporúčaná literatúra :
Kolektív autorov : Kronika Slovenska č. 1; Vydavateľstvo Fortuna print Bratislava 1998
Vojtech Dangl : Bitky a bojiská v našich dejinách, Vydavateľstvo Perfekt Bratislava 2005
23. Koľko slobodných kráľovských miest a koľko stolíc (žúp) sa nachádzalo na území dnešného východného Slovenska ?
Správna odpoveď: C) 5 miest, 7 stolíc
Boli to konkrétne tieto stolice/župy : Užská, Zemplínska, Abovská, Turnianska, časť Gemerskej, Šarišská a Spišská stolica/župa (pritom Spišská sa skladala z rôznych menších celkov a zvláštnych provincií - Stolica 10 spišských kopijníkov, Mestá spišských Sasov - a až v 18. či 19. storočí už figurovala ako územnosprávne úplne jednoliaty celok). Slobodných kráľovských miest (s hradbami a skutočnými privilégiami veľkých miest) bolo na východnom Slovensku päť : Kežmarok, Levoča, Prešov, Bardejov a Košice. Po stáročia boli známe pod symbolickým názvom Pentapolitana ("Päťmestie"). Tento výraz je v širšom laickom povedomí známy hlavne v spojitosti s Confessio Pentapolitana, dokumentom zostaveným bardejovským učiteľom Leonardom Stöckelom v roku 1549, v ktorom sa protestantská časť obyvateľov týchto miest definitívne prihlásila k myšlienkam reformácie a zároveň podvrdila oficiálnosť svojho vierovyznania (aby neboli obviňovaní zo sektárstva alebo snahy o premenlivé výklady biblie).
24. Počas 14. a 15. storočia vládlo nášmu územiu celkovo 10 panovníkov. Koľkí podľa vás boli dokázateľne aspoň raz v živote fyzicky prítomní na východnom Slovensku ?
Tipovať môžete akékoľvek číslo od 0 (= žiaden) do 10 (= všetci).
Správna odpoveď: Bolo ich 5 - 6... (Karol Róbert, Ľudovít Veľký, Žigmund Luxemburský, Vladislav I. Jagelovský, Matej Korvín, Vladislav II. Jagelovský)
Odporúčaná literatúra :
Kolektív autorov : Kniha kráľov, Vydavateľstvo Kleio Bratislava 1998
Kniha uhorských kráľov zvaná Dubnická (preklad Matúš Sopko) Vydavateľstvo Rak Budmerice 2004
