Bezmocne som pozrel von oknom, nebolo vidieť ani živú dušu. Chcel som vidieť masy nespokojných, odhodlaných občanov protestovať, no vonku sa nič nedialo.Bol práve u nás strýko z Bratislavy a tak sme sa obliekli, vychystali so zámerom odprevadiť ho na stanicu.
"Poďme na dvojku" - odpovedal som na zmätenú otázku ktorým smerom a viedol som našich po poloprázdnych uliciach k zastávke električky. Bolo asi pol ôsmej ráno a namiesto všedného ruchu bolo vonku akosi podozrivo ticho. Občas prešlo auto, alebo sa mihol náhliaci sa človek. Na zastávke je viac čakajúcich a zovšadial sa šíri Jóbova zvesť "Rusi nás okupujú, čo to len bude.." Zrazu prihrmí električka s nervóznym zvonením, akoby šofér chcel dať najavo, že sa deje niečo mimoriadne.
Na otázku, či ide na železničnú stanicu odpovedá neurčito, čosi o tom "či prejdeme". Parčík na rohu Komenského a Letnej ulice zalievajú lúče letného slnka a električka sa s hrmotom
rozbieha a naberá veľkú rýchlosť. Kŕčovito sa držíme držadiel, aby sme nespadli, zadný vozeň pohadzuje zo strany na stranu. Defilujú zastávky Námestie maratónca, Dom potravín, Dóm. Pristupujú znepokojení cestujúci a sprievodkyňa už ani nechce, aby si kupovali lístky.
Za Dómom súprava spomalí až zastane pred radom stojacích električiek. "Ďalej sa nejde, končíme,vystúpte" - kričí vodič a my sa plaholčíme s batožinami a kufrom smerom k námestiu.
Je tu zrazu plno, ľudia sa náhlia a utekajú rôznymi smermi. zatiaľ nevidíme veľa, pretože koniec Hlavnej lemuje dav ale počujeme hrmot vojenskej techniky. Neviem prečo, ale zrýchľujem krok a zrazu sa ocitneme v kričiacom dave, ľudia protestujú, hrozia päsťami tankom, transportérom a nákladným autám označenými bielymi pásmi. Z rozostavanej konštrukcie hotela Slovan hádžu tehly a stavebný materiál na kolónu valiacu sa od
Palackého ulice. Počuť streľbu, dávky zo samopalov. Vidím ako beží vojak v ľanovej uniforme, krváca a padá na zem. Pribehnú vojaci označení páskami s červeným krížom a odnášajú ho do rovnako označeného auta. Dav píska, kričí fúj okupanti a skupinka mladých chlapcov hádže kamene do tanku, ktorý sa zastaví a vežička s kanónom sa otáča proti davu. Nastane pohyb, ľudia uhýbajú ale chlapci pribiehajú zozadu a vystavujú sa nebezpečenstvu zásahov bezhlavo strieľajúcich vojakov. Na ostrovčeku električky pred Slovanom stojí pán a fotografuje situáciu. Prichádza k nemu príslušník verejnej bezpečnosti / vtedajšej polície /
a žiada ho o vydanie negatívu. Okolostojaci protestujeme, kričíme dajte mu pokoj, koho vlastne chránite, nevidíte, že nás okupujú ? Zrazu prídu na pomoc policajtovi dvaja divní civilisti a napriek nevôli okolostojacich pán vyberá film a odovzdáva ho policajtovi. Fúj,hanba - voláme a policajt odvrkne, že si koná len svoju povinnosť.
"Musíme na stanicu" - zavelí mamka a ja vyvádzam našich z davu. Navrhujem ísť skratkou, popri Slovane smerom k parným kúpeľom neuvedomujúc si, čo vlastne robím.
Okolo rozostavaného Slovanu bol v tom čase postavený tehlový múr a zábradlie oddeľovalo ulicu od chodcov.
Asi po dvadsiatich metroch chôdze zrazu nastal virvar a dávka zo samopalu rozmetala omietku na múre niekoľko metrov pred nami. Prikrčili sme sa a v šoku sme sa vrátili na Hlavnú, kde sme uvažovali ako pokračovať ďalej. Do odchodu vlaku ostávala polhodina, taxíky sme nikde nevideli, doprava v tej časti mesta už nefungovala a tak sme sa vydali
Roosweltovou ulicou a šťastne došli na železničnú stanicu. Bol to posledný rýchlik, ktorý v ten deň odchádzal do Bratislavy južnou trasou cez Zvolen .
Ostali sme na peróne s mamkou, ktorej po tvári stekali slzy nešťastia a beznádeje...
Mnou lomcovala zlosť a zúrivosť. Netušil som, že tento stav bude trvať 21 rokov...
