Toto je príbeh jedného stromu a jedného človeka, ktorý vznikol miernou úpravou príbehu [1], ktorý rozprával jeden chlap, 28.9.1968 v parku Gowalior Tank Maidan. Je to príbeh, ktorý sa neustále opakuje aj medzi nami, i keď ho nie sme väčšinou schopní sledovať pozorne a do hĺbky. Častokrát si všimneme len stojaci strom a neskôr peň, ktorý po ňom zostal, a ďalej sa oddávame našim zbytočným myšlienkam. To čo sa za tým skrýva sa pokúšam odkryť v nasledujúcom texte:
Raz z jedného malého semienka vyrástol veľký a majestátny strom. Rástol pomaly počas mnohých desiatok, ba i stoviek rokov. Jeho konáre sa tiahli vysoko k oblohe. Keď bol v kvitnúcej nálade, motýľe mnohých tvarov, farieb a veľkostí tancovali okolo neho. Keď rozkvitol a priniesol plody, vtáky zo širokého okolia prichádzali a spievali v jeho korune. Konáre, ako roztiahnuté ruky, žehnali každého kto prišiel a posadil sa v ich tieni. Malé deti a zvieratá chodievali k stromu a hrali sa pod ním, a strom sa radoval. To sa opakovalo rok čo rok. Chodieval sa k nemu hrať aj jeden malý chlapec.
Láska medzi veľkým a malým je možná, ak si veľký nezakladá na tom, že je veľký. A strom neuvažoval nad tým, že je veľký, iba človek takto rozmýšľa. Ego dáva veľkosti veľký význam, ale pre lásku, nikto nie je veľký alebo malý. Láska prijíma kohokoľvek, kto príde bližšie.
Strom si chlapca hrajúceho sa pod ním zamiloval. Jeho konáre boli vysoko, ale niektoré z nich sa sklonili dole, aby si chlapec mohol vziať jeho kvety a natrhať jeho ovocie. Láska je vždy pripravená skloniť sa; ego nie je pripravené skloniť sa nikdy. Ak pristúpiš k egu, jeho konáre sa budú naťahovať hore ešte viac, budú neohybné, tak aby si ich nemohol dosiahnuť.
Hravý chlapec prichádzal a strom k nemu skláňal svoje konáre. Strom sa veľmi radoval, tešil sa aj vtedy ak mu dieťa nejaké kvety odtrhlo, lebo jeho celé bytie bolo naplnené radosťou lásky. Láska je vždy šťastná ak môže niekomu niečo dať; ego je vždy šťastné ak môže niečo vziať.
Chlapec rástol. Niekedy spával v náručí stromu, niekedy jedol jeho ovocie, a niekedy nosil korunu upletenú z kvetov stromu a hral sa na kráľa džungle. Človek sa stáva akoby kráľom ak má kvety lásky, ale ak má tŕne ega, stáva sa chudobný a zúbožený. Keď chlapec nosil korunu z kvetov a tancoval okolo, strom sa radoval a napĺňal radosťou. Kymácal sa v láske; spieval vo vánku. Chlapec rástol ďalej. Začal liezť na strom a hojdať sa na jeho konároch. Strom sa cítil veľmi šťastný, keď chlapec odpočíval na jeho konároch. Láska je šťastná ak dáva niekomu pohodlie; ego je šťastné iba vtedy ak dáva nepohodlie.
Ako čas plynul, na chlapca doľahli iné povinnosti. Jeho ambície rástli; skladal skúšky; mal kamarátov, s ktorými sa rozprával a túlal, takže k stromu neprichádzal často. Ale strom tam bol, pripravený na jeho príchod. Láska je pripravená na príchod deň aj noc. A strom pripravený bol. Chlapec neprichádzal a strom nemohol zdieľať. Láska je vďačná ak môže zdieľať; láska je rada ak môže dávať. Láska je šťastná ak sa môže oddať.
Ako chlapec rástol, chodil k stromu menej a menej. Človek, ktorý sa stáva veľkým, ktorého ambície rástu, nachádza menej a menej času na lásku. Chlapec teraz dával všetkú svoju pozornosť svetským záležitostiam.
Raz, keď prechádzal okolo stromu, strom zo seba vyžaroval svoju lásku, neustále pripravený zdieľať ju s chlapcom.
Chlapec si povedal: “Čo máš, strom? Prečo by som k tebe mal chodiť? Máš nejaké peniaze? Ja hľadám nejaké peniaze.” Ego je vždy motivované. Ego príde iba ak to preň má nejaký účel. Ale láska nemá žiadne dôvody. Láska je sama o sebe odmenou.
Takže človek príde iba ak mu strom niečo dá? Ak niečo odmieta dávať nie je to láska. Ego hromadí, ale láska dáva nepodmienečne. Stromy nemajú takú chorobu, a sú plné radosti. Rastú na nich kvety. Rastie na nich mnoho ovocia. Poskytujú upokojujúci tieň. Tancujú vo vánku a spievajú piesne. Čistia vzduch, zadržiavajú vodu, spevňujú pôdu, produkujú kyslík, pôsobia ako vetrolamy. Nevinné vtáky hopkajú na ich konároch a štebotajú, i keď stromy nemajú žiadne peniaze. Až raz stromy začnú byť zaujaté v peniazoch, budú musieť chodiť do kostolov a chrámov ako ľudia aby sa učili ako získať pokoj, aby sa učili ako nájsť lásku. Teraz nemajú žiadnu potrebu mať peniaze.
Chlapec si pomyslel: “Strom nemá žiadne peniaze, tak prečo by som k nemu mal chodiť? Pôjdem tam kde sú peniaze. Peniaze potrebujem.” Ego žiada peniaze pretože chce moc.
Strom tam stál v tichu a pokoji a ovocie sa hojdalo na jeho konároch. Chlapec si pomyslel: “Pozbieram jeho ovocie a predám ho. Takto získam peniaze.”
Chlapec sa okamžite rozžiaril. Vyliezol na strom a pozbieral všetko jeho ovocie. Striasol dole ešte aj to nezrelé. Strom bol šťastný, i keď niektoré jeho konáre boli zlomené, i keď mu popadali na zem nejaké jeho listy. Láska je šťastná aj po strate, ale ego nie je šťastné ani po získaní. Ego chce vždy viac. Strom nevenoval pozornosť tomu, že chlapec sa ani neobzrel aby aspoň poďakoval. Pre strom bolo odmenou to, že chlapcovi pomohol získať ovocie na predaj.
Chlapec sa k stromu dlhú dobu nevrátil. Teraz mal peniaze a bol zaneprázdnený zarábaním ďalších peňazí. Úplne zabudol na strom. Roky plynuly. Strom stál v pokoji a mieri. Chlapec opustil strom tak akoby opustil milujúcu matku, ktorá má množstvo mlieka vo svojich prsiach pripravné pre svojho chlapca ale chlapec neprichádza aby ju odľahčil.
Po mnohých rokoch, teraz ako dospelý, chlapec k stromu prišiel. Strom mal pre neho otvorenú náruč. Vyžaroval z neho láska.
Muž si pomyslel: “To boli detské časy. Ja už viac nie som dieťa.” Ego považuje lásku za šialenosť, za detskú fantáziu.
Ale strom tam stál a priam ho lákal, aby prišiel a hojdal sa na jeho konároch. Aby prišiel tancovať. Aby prišiel a hral sa s ním.
Ale muž toto chvíľkové nutkanie náhle zastavil. “Dosť. Potrebujem postaviť dom. Môže mi strom poskytnúť dom?”, pomyslel si človek.
Dom. Strom je bez domu. Iba ľudia žijú v domoch. Nikto iný nežije v domoch, iba človek. A všimli ste si stav v ktorom človek je, potom ako je uväznený medzi štyrmi stenami? Čim väčšie sú jeho stavby, tým menší sa človek stáva. Muž si pomyslel: “Stromy nezotrvávajú v domoch, ale môže odrezať o odniesť konáre stromu – a tak môže byť schopný postaviť dom.”
Muž nestrácal čas, kúpil sekeru a sťal stromu všetky konáre. Teraz bol strom nad zemou len holý kmeň. Ale s láskou stromu to nič neurobilo, i keď boli sťaté všetky jeho konáre. Láska dáva; láska je vždy pripravená dávať.
Muž sa ani neobťažoval stromu poďakovať. Postavil si dom. A dni sa tiahli do rokov. Kmeň tam stál v pokoji a mieri. Spieval by a tancoval vo vánku, ale nemal už listy ani konáre. Vietor fúkal okolo kmeňu ale samotný kmeň už nemohol s vetrom komunikovať. Stále však svojimi koreňmi trochu udržiaval vodu a spevňoval pôdu. Láska stromu však zostala nezmenená. Bol stále pripravený prijať muža s láskou. Ale nič sa neudialo.
Čas plynul a muž zostarol. Raz prechádzal okolo, prišiel a postavil sa ku kmeňu. Strom bol pripravený pomôcť mužovi a niečo mu dať i keď sa neukázal mnoho, mnoho rokov.
Starý muž premýšľal: “Čo by mi ten kmeň ešte mohol dať? Chcem ísť do zahraničia aby som zarobil viac peňazí. Potrebujem ďalšie peniaze aby som mohol cestovať.”
Kmeň len stál, láska z neho vyžarovala. Muž si uvedomil, že môže spíliť ten kmeň a predajom dreva zarobiť peniaze na cestovanie. Strom mu bol ochotný pomôcť získať peniaze na cestovanie aby mohol zarobiť ďalšie peniaze. A stále bol pripravený s láskou privítať muža, až sa k nemu raz vráti.
Muž si požičal pílu a spílil ten kmeň. Predal drevo a odcestoval preč.
Teraz je strom nad zemou už len malý peň. A s láskou je ochotný privítať muža až sa vráti. Peň tam existuje v pokoji a mieri. Muž sa však už nevráti; ego prichádza iba tam kde je možné niečo získať a strom už nemá čo ponúknuť. Ego nechodí tam kde nie je nič na získanie. Ego je neustály žobrák, v neustálom stave žiadania, a láska je pravá charita. Láska je kráľ, cisár! Existuje väčší kráľ ako láska?
Muž sa k pňu nevrátil. Peň tam stál s láskou, pripravený muža láskyplne privítať. Nevedno, či sa muž stratil, alebo či vôbec v tých ďalekých krajinách prežil. Peň by bol veľmi šťastný znova privítať muža, predtým ako zomrie. Ale ten muž by neprišiel ani keby peň za ním volal. Už mu nezostalo nič hmotné čo by mohol mužovi dať a muž rozumie iba jazyku brania.
Ego rozumie iba jazyku brania; jazykom dávania je láska.
Čo viac k tomu môžem dodať?
Láska. Čo je láska? To je na samostatný článok.
----------------------------------------------------------------------------------------------------
Spomenutý príbeh sa odohráva bežne nielen medzi stromami a ľuďmi, ale aj medzi inými časťami Prírody a ľuďmi, či dokonca niekedy aj medzi ľuďmi navzájom. Príroda nám len dáva, i keď ľudia z nej časo len berú. Hore uvedený text teda ukazuje, že Príroda je jeden veľký chrám lásky kde sa dá láska učiť, kde je možné k láske vychovávať, a kde sa dá láska cítiť a vnímať.
Text som napísal na znak svojej úcty k stromom a v nádeji, že prispeje k tomu, aby aj ľudia, ktorí sa rozhodnú zabiť telo stromu, pristupovali k tomu činu s pokorou a úctou.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------
Zdroj jadra textu: [1] Osho, Sex matters. Talks given from 01/8/68 to 30/10/68. Original in Hindi. Pages 17-19.
Zdroj fotografie: [2] https://soda.o2.sk/miesta/priroda-slovenska/zabudnute-poklady-slovenskych-zahrad-oskoruse/
