Na východ od železnej opony I.

Písal sa rok 1979 a skupina desiatich študentov Vysokej školy technickej v Košiciach sa vybrala v rámci výmennej brigády budovať veľký Sovietsky zväz. V čele skupiny stál skúsený pedagóg , dnes už s titulom Prof.. , ktorý sa dnes asi nepýši hrdosťou , že to bol práve on , ktorý nás mal správne ideologicky pripraviť na prekvapenia , ktoré nás tam čakali. Myslím si však , že na to s čím sme sa tam stretli nebol pripravený ani on. Cesta vlakom , ktorý si to šinul po koľajniciach širokorozchodnej trate v nás utvrdila veľkosť Sovietskeho zväzu . Nekonečnosť ruskej zeme bola reálna a presnosť vlakov pri porovnávaní s cestovným poriadkom bola excelentná . V tomto nám mohol byť Sovietsky zväz príkladom. Bola to však jedna z mála našich pozitívnych skúseností . Našou základnou úlohou bolo pomáhať pri výmene kúrenárskeho potrubia medzi hospodárskou budovou a Zámočkom Ministerstva zahraničných vecí Sovietskeho zväzu . Prečo práve my? Pretože sme boli „ inostranci“. Domáci študenti tam nemali čo hľadať, pretože išlo o dokonale chránené sídlo najvyšších predstaviteľov ministerstva zahraničných vecí Sovietskeho zväzu . Dodnes si pri pohľade na zmienený zámoček , ktorý prezentujú počas mnohých reportáží v televízii spomínam na nekonečnú nudu počas prvých týždňov našej brigády. Kopanie ryhy pre uloženie potrubia tyčou ( tzv „ruský pajser „) , pretože krompáč ako nástroj nepoznali, prenášanie hliny na ruskom fúriku bez kolies ( táčky?) , pretože ani ten tam nepoznali, nám prácu síce neuľahčovalo , ale neboli sme ani príliš pomalý , lebo nebolo možné zohnať v celej Moskve potrebné potrubie na uloženie do vykopanej ryhy . Nekonečné čakanie na prácu sme zabíjali hrami v priľahlej telocvični , ktorá bola súčasťou relaxačných priestorov zámočku. Priestory to boli nádherné , len tie naše zablatené čižmy do týchto priestorov nepatrili. Cítili sme sa ako v raji, pretože aj jedlo, ktoré nám bolo nosené z veľvyslanectva ČSSR v Moskve sme jedli strieborným príborom na drahom porceláne. Roboty nikde a jedlo ako v rozprávke Realita vonku však bola totálne odlišná. Náš prvý pokus v prvý deň nášho pobytu v Moskve najesť sa v reštaurácii v tesnej blízkosti zámočku skončil zacítením smradu od prepáleného oleja. Ten zápach nás sprevádzal kdekoľvek sme vstúpili do podobných priestorov . Ako potencionálny hostia lepších reštaurácií , ktorých naozaj v Moskve nebolo veľa , sme sa museli preukazovať dokladom „inostrancov „ aby sme sa dovnútra vôbec dostali. Nekonečná zhovievavosť občanov Sovietskeho zväzu voči inostrancom , ktorí ich predbiehali v každom rade a to len na základe rozprávania inou rečou ako ruštinou . Ich prípadné protesty za prítomnosti „milície“ končili odchodom milicionárov mimo dohľad rodiaceho sa sporu. Stálo sa v rade všade – na chlieb , na mlieko, na vodku, ale aj na záchod. Dodnes si spomínam na dvojhodinový rad pred ženskými záchodmi v Leningrade ako aj na spomienku mojej manželky ako sa po dvojhodinovom čakaní mala v panoramatickom( kruhovom) záchode postaviť zoči – voči svojim susedkám v rade a vykonať potrebu . Chvíle tesne pred ukončením potreby si už krátila nechtiac dívaním sa do očí tým šťastným , ktoré potrebu vykonávali po okraji kruhovej miestnosti. Bol to však ešte realtívne slušný spôsob vykonávania potreby , pretože Vás chránili nízke dvierka , ktoré Vám kryli aspoň chúlostivé miesta. Mne osobne sa však pri podobnom nedostatku vhodných miest na vykonanie potreby vymočil jeden z občanov tejto nekonečnej krajiny pomedzi nohy počas vykonávania veľkej potreby . Len - len som stihol roztiahnutím nôh v podrepe vyhnúť sa prúdu moču ináč slušného človeka, ktorý sa po vykonaní potreby poďakoval „spasíba tavarišč“ . Spôsob pohybu domácich v „očeredi“ bol obdivuhodný a pomaly sme si zvykali aj my. V obchodoch inostranectvo neplatilo – tam sme boli rovnoprávny s občanmi Sovietskeho zväzu a museli sme sa od nich veľa učiť . Stali ste si do radu a po príchode ďaľších pár ľudí za Vás ste poprosili človeka za vami, nech vám drží miesto pred nim a išli ste sa postaviť do ďaľšieho radu , ktorý bol vytvorený samostatne pre tých čo chceli platiť. A tak ste stáli naraz v dvoch ,alebo aj v troch radoch. Dokonca ste mnohokrát odišli do iného obchodu urobiť to isté. V radoch sa ľudia neustále dopĺňali a vymieňali. Fungovanie tohto systému sme si vyskúšali aj v rade na Lenina, len s malým rozdielom ,že tesne pred otvorením mauzólea sme zistili ,že „inostranci „ stoja v inom rade a tak sme predbehli všetkých domácich , ktorí tam stáli možno aj od polnoci a bez reptania sa dívali ako ich milovaného Lenina si ako prvý pozrú občania iných krajín. Niekoľko krát sme sa medzi sebou na túto tému bavili a predstavovali sme si čo by asi robil Slovák pri podobnom správaní sa cudzincov u nás. O to hlbšie sme obdivovali nekonečnú pokoru sovietskeho občana . Neboli to však naše jediné zážitky .....o tých ostatných napíšem neskôr