Prvý krát za železnou oponou rok 1989 II.

Nikde sme nevideli rady a to potvrdzovalo ,že ani oni na to nemajú. Nechápali sme však ani to ako organizujú to veľké množstvo pre nás mnohokrát neznámych značiek áut okolo nás . Keď sa nám zdalo ,že sa niekoľokrát vystriedali tie isté tak sme to pochopili .......

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Potemkin ,ale vo veľkom !!!!! Povedali sme si , ideme predsa aj ďalej do Nemecka a určite na princíp tohto veľkého divadla počas cesty prídeme.Pretože pivo robí svoje a slovenská nátura to ešte znásobuje zastavili sme sa častejšie na miestach kde sa dalo uvoľniť miesto pre ďaľšie pivo. Z nepochopením ako je to možné ,že toalety na pumpách ,alebo pri reštauráciách boli krajšie a čistejšie ako mnohokrát naše domovy , sme pokračovali do malého mestečka na hranicich Rakúska a Nemecka Braunau am Inn. Ja osobne som sa prvýkrát dozvedel ,že sa tam narodil Hitler , ktorý patrí stále k ( aj keď navonok utajenej ) histórii tohto mestečka . Ubytovanie v penzióne na námestí mestečka , ktorý spĺňal všetky kriériá kulís tohto veľkého divadla , ktoré dokonale hrali všetci okolo nás . Úslužná obsluha po domácky oblečených obsluhujúcich, ktorý sa prišli spýtať počas jedenia na niečo čomu sme nerozumeli .Ich pokusy s nami komunikovať neboli vzhľadom na ich neznalosť nášho jazyka úspešné. Po večeri nám vysvetlili znalejší nemčiny ,že domáci sa prišli spýtať či nám chutilo jedlo a dokonca jeden z nich bol majiteľom penziónu ( čiže kapitalistom ). Neviem prečo sa tak zhadzoval, že robil spolu z ostatnými, všek u nás sa naši vedúci a funkcionári chodili len pozrieť a to s cieľom preveriť či plníme socialistické záväzky k významným dňom strany a krajín socialistického bloku. Neviem prečo ich to zaujímalo veď u nás sa čašníci nezaujímali o náš názor ani pri odchode či sme boli z niečím spokojní a reštaurácie napriek tomu prosperovali. Večera bola výborná ,ale porcie boli príliš veľké . Niektorí sme to všetko zjedli ,ale niektorí si zostatky zobrali na izby. Však bolo k čomu. Piva a lacného alkoholu sme mali dosť. Zariadenie izieb penziónu , z ktorého si časť našincov ráno zobralo ako suvenír niekoľko popolníkov, vešiakov ,ale hlavne kief na šaty a na topánky ,budilo dobrý dojem v porovnaní s " hotelmi ", v ktorých sme počas našich služoných ciest po Československu bývali. Dokonca sme tam mali na každej izbe farebné televízory. Prechádzka po námestí a pohľady do výkladov nám potvrdili, že to tu na západe majú ľudia ťažké ,pretože ceny boli strašne vysoké. S nepochopením ako je to možné ,že vo výkladoch je plno nedostatkového tovaru sme nad ránom zaspávali a zjednávali s vedúcim zájazdu posunutie času nášho raňajšieho odchodu aby sme mohli vykúpiť to čo im ešte z tohto tovaru v obchode zostalo. Po raňajkách , ktoré boli podávané formou švédskych stolov , sme sa postupne nalodili do autobusu . Tašky niektorých z nás boli na prekvapenie nie menšie ,ale o niečo väčšie napriek tomu ,že sme nevideli ,že by boli niekde nakupovať. Tí šikovnejší , ktorí už sedeli v autobuse s nabalenou stravou na celý deň ( niektorí asi aj na niekoľko dní )sa usmievali na tých , ktorí čakali ešte len na doplnenie švédskych stolov. Zdalo sa ,že sa nám podarilo nabúrať kapacity kapitalizmu , pretože sme znovu videli stáť niekoľko ľudí v rade .Už sme si boli takmer istí ,že to divadlo predsa nemôže trvať dlho. Z očakávaním ďaľších zistení o realite kapitalizmu sme pokračovali smerom do Nemecka. Minútu po pohnutí sa autobusu sme zastali pred závorou , ktorá bola hraničnou . Nepochopiteľné,že sme sa prechádzali celý čas tak blízko hraníc a nikde v mestečku sme večer nevideli hliadky chrániace hranice medzi Rakúskom a Nemeckom. U nás sme to nepripustili a chránili sme si hranice aj niekoľko kilometrov od skutočnej hranice. Šok , ktorí sme spôsobili pohraničníkom oboch štátov našim príchodom na túto hranicu tesne po začiatku bezvízového styku znovu povrdil správnosť nášho riešenia ochrany hraníc ,na ktorých boli naši colníci určite na jeden autobus ľudí lepšie pripravení. Stáli sme tam snáď tri hodiny, kým si ozrejmili, že víza Slovákom na cestu do Nemecka už netreba . Domáci však chodili z jednej strany na druhú akoby nič . Pravdepodobne to všetko boli známy colníkov. Čudovali sme sa ,že to ani nezakrývajú , veď to všetci dookola videli.Po hodinách čakania bez toho aby nás niekto prehliadal sme dostali do pasov pečiatky a pohli sme sa ďalej do Nemecka . Odperevádzali nás s pozdravom Gluckluche Reise . Enschuldigung ...... Tesne za hranicami nás už čakal závod , ktorí sme išli navštíviť . Prekvapilo nás len to , že závod na výrobu hliníka je takmer v centre mestečka . Čakalo nás však ešte veľa prekvapení.......

Peter Oslanec

Peter Oslanec

Bloger 
  • Počet článkov:  44
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som otcom blogera. Z jeho blogov som sa veľa dozvedel o jeho vnútornom živote. Rád by som ponúkol podobnú šancu aj jemu. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

682 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu