Prvý krát za železnou oponou rok1989 III.

Naš očakávania postupného zhoršenia úpravy okolia domov a polí smerom na západ sa nenaplnili . Skôr by sa dalo povedať, že sme si na ten rakúsky poriadok tak navykli, že sme mali znovu pocit akoby sme prekročili našu a rakúsku hranicu pri Bergu. Videli sme rozdiel medzi rakúskou a nemeckou stranou brehov riečky Inn po brehu ktorej sa vinula kvalitná cesta a tá rakúska starana sa nám zdala akási nám blízka. Poriadok , ktorý sme videli na poliach a okolí domov na nemeckej strane nás sprevádzal aj počas exkurzie v nemeckej hlinikárni a hraničil s plytvaním, veď načo kosiť trávu na jeseň, však sa na jar pekne vypáli . Oheň horí sám a nenarobíme sa pri tom. Pekný trávnik v okolí výrobných hál v kontraste s našimi spomienkami spred niekoľkých dní na okolie našich výrobných hál v blízkosti ktorých sa počas rokov výroby hliníka stratila akákoľvek zeleň , nás doslova šokoval. Čistota a poriadok v halách kontrastovala s nie najnovšou technológiou , ktorá bola o poriadny kus technicky za za našou , ale výsledkami o krôčik pred našou .Vždy sme u nás hovorli ,že robíme čo môžeme , ale ani najnovšími záväzkami k výročiu VOSR , ale ani k poslednému zjazdu KSČ sa to podstatne nezlepšilo. Keď sme sa spýtali prostredníctvom prekladateľky , ktorá nám bola po prvom dni nedorozumení a neschopnosti Rakúšanov s nami komunikovať , kto má k nim do závodu prísť na návštevu , alebo aký sviatok budú mať , že majú taký poriadok , nevedeli nám to vysvetliť. Hovorili niečo o technologickej disciplíne, tímovej práci a o pozitívnom vzťahu pracovníkov k firme , ktorá im dáva prácu . Hovorili niečo o kríze v hlinikárenskom priemysle o vysokých nákladoch a o pravdepodobnom zatvorení výroby u nich , pretože uvedená výroba nie je enviromentálne v poriadku . A tu ho máš – kapitalizmus. To my sme sa o prácu nemuseli báť dokonca ani nejakého enviromentu . Niekoľkí z našich prejavili záujem o prácu u nich , pretože hovorili ,že nemajú dodstatok pracovníkov , čomu sme už absolútne nerozumeli , pretože sme vedeli z našich novín ( z Pravdy , dokonca aj v Rudom práve o tom písali ), že Nemecko má množstvo nezamestnaných , ktorých sme však počas celej cesty nevideli . Pravdepodobne aj preto , že sme naspäť cestovali v noci a kým sme cestovali cez Rakúsko, tak sme si ich v šoku nad poriadkom, tovarom v obchodoch a množstvom áut asi nevšimli. Nad ránom sme sa prebudili na krik našich colníkov, ktorí žiadali otvoriť tašky a pretože sme sa javili akýsi nesvoji , tak nás dali vystúpiť a po jednom nás prešacovali či niečo nenesieme čo by mohlo poškodiť morálku našich spolupracovníkov , alebo morálku členov našich rodín. Fyzicky sme si , okrem pár vecí z penziónu , ktorými sa budeme chváliť pred spolupracovníkmi a rodinammi nedoniesli nič.Zrazu sme zistili ,že farebný a upravený svet bol preč .Zostali nám len spomienky na niečo čo sme tam videli a mnohokrát sme to ani nevedeli vysvetliť lebo sa pomali zahaľovali do sivej reality našich miest a dedín.V našich hlavách sa však niečo zmenilo !!!!! Nie každý zabudol hneď .Dokonca sa to u niektorých z nás pokúšali zisťovať nejakí noví pracovníci z nadriadeného orgánu , ktorí si niekoľkých z nás zavolali k sebe na rozhovor. O tých rozhovoroch však nikto nič nechcel prezradiť a ani nemusel , pretože všetci vedeli , že to čo nám v tej hlave zostalo nám nikto nikdy nezoberie. P.S Tých pár ľudí čo sa zaujímali o prácu v nemeckej hlinikárni tam aj pri jej likvidácii v roku 1992 ( alebo 1993) aj nakoniec pracovali.Ako som sa zúčastnil prvýkrát medzinárodnej konferencie odborníkov hlinikárenského priemyslu v Taliansku bez vedomostí cudzieho jazyka Vám napíšem neskôr. Napíšem Vám aj kde som sa prvýkrát stretol zo skutočným socializmom a ako som mal možnosť spoznať množstvo krajín. Najzaujímavejšie na tom je to ,že čím viac som toho videl ,tým radšej vidím Slovensko. Dúfam ,že sme si to dnes vo voľbách nepokazili.