Fajčiarska odysea

Špakov po robotníkoch na píle bolo habadej (to by dnešní inšpektori požiarnej ochrany asi neprežili) . Bolo ich dosť pre všetkých , vrátane tých najmladších . Pamätám si na ten večer , keď zrazu niekto z tých starších rozhodol , že sa budeme hrať skrývačku a to tak , že budeme mať každý z nás zapálený špak a to tak aby bolo vidieť svetielko. A aby bolo vidieť svetielko na špaku vytrasenej Detvy , tak ju naozaj bolo treba ťahať. . Hra sa nám veľmi páčila , aj keď niektorým z nás bolo tej noci strašne zle. To nás však nemohlo odradiť môcť sa zúčastniť na takýchto hrách aj v budúcnosti .Pamätám si , že od tej doby hľadanie „kvalitných„ špakov patrilo v našej partii do kompetencie najmladších. Samozrejme ,že fajčenie zase hlavne do kompetencie tých starších. Ako tak bežali roky , tak sme sa zmohli aj na získavanie celých cigariet a to tak že sme ich niektorému z rodičov „ potiahli“ . Detva, Bystrica ,Štartka ,Olympia,.... to boli slová, ktoré sme bežne medzi sebou používali a nebolo nijakého opekania a ohníka pri našom Hrone , aby tam nechýbali aj cigarety. Zápach od cigariet bol prekrytý našim zadymením z vatier , ktoré sme si často pri Hrone robili. To sme ani len netušili , že touto hrou sa začínala naša závislosť na fajčení . Keď som prišiel prvýkrát na internát na strednú školu a môj budúci spolužiak sa ma namiesto pozdravu spýtal či fajčím mohol som po tréningu medzi dedinskou mládežou „s hrdosťou“ povedať ,že áno. Poskladali sme sa na Olympie , ktoré sme v priebehu nasledujúcich dvoch týždňov spoločne v hôrke za intrákom vyfajčili. Okruh fajčiacich prvákov sa rozrastal , ako aj počet nami vyfajčených cigariet . Povinnosťou prvákov však bolo hlavne cigarety mať, pretože len vtedy sme boli ochránení pred iným “ šikanovaním „ starších . Fajčili sme museli tajne . Aj keď si myslím ,že to muselo byť s veľkou toleranciou vychovávateľov. Čím sme boli starší, tým sa naša odvaha fajčiť aj na verejnosti znásobovala. Fajčilo sa všade , kde nás nevideli rodičia ,alebo profesori . Keď sme mali osemnásť tak sme sa už ani neskrývali . Mali sme rešpektovať , že sa nesmelo fajčiť vo vnútri školy. Pamätám si však tie zafajčené záchody v škole cez prestávky. Niekedy sa dal dym krájať. Napriek tomu to profesori nevideli. Nefajčiari v triede boli v podstate vylúčení zo života triedy a preto ich nebolo veľa. V tejto atmosfére som vyrastal a tak vyfajčenie 20 – tky cigariet za dva dni nebolo výnimkou . Moje prvé stretnutie z vysokou školou bolo spojené s „ predvysokoškolskou brigádou“ v mestečku na severe Slovenska. Môj príchod z vlaku pred ubytovňou sledovalo niekoľko fajčiacich mojich vrstovníkov. Už som vedel , že som medzi svojimi. Dokonca v tej skupinke bola aj moja budúca manželka , ktorá si veselo poťahovala spolu s ostatnými. Brigáda dopadla výborne. Všetci sme sa spoznali a myslím si , že na nej nebol nikto kto by sa k nám fajčiarom nepridal. Za dva týždne tréningu sa dala už zvládnúť aj „dvadsiatka“ za deň. Na vysokej škole to pokračovalo , aj keď sme sa museli obmedzovať .Po dostaní sociálneho , alebo prospechového štipendia sme sa však veľmi neobmedzovali a dovolili sme si vtedy aj tvrdé kutnohorské SPARTY kúpené za 10 Sk spod pulta ,alebo od vrátnika na internáte.. Keď som prvýkrát navštívil rodinu svojej budúcej manželky našiel som rodinu v ktorej fajčili všetci. Cigareta patrila ku káve, po káve a vlastne pred všetkým a po všetkom. Boli sme všetci v kolotoči fajčenia. Fajčením sa začínal deň ,ale aj sa končil. Často sme sa vzájomne pozývali : „ Poďme na jednu zdravotnú“. Keď som nastúpil do zamestnania a videl , že sa fajčí v kanceláriách , ale aj pri strojoch vedel som ,že som bol školou dobre na tento svet pripravený. Kúpiť kartón cigariet na víkend bolo normou aj keď nám peniaze spolu s manželkou veľmi nevychádzali. Uskromnili sme sa . Veď predsa nemusíme stále fajčiť Sparty , však sa dajú fajčiť aj Marsky. V robote , ako majster vypisujúci dokumenty z dielne , som sa často prichytil ako som si zapaľoval cigaretu skôr ako mi dohorela tá predchádzajúca položená na popolníku. Ísť si kúpiť novú krabičku o desiatej ráno nebolo výnimkou ,pretože tú čo som si otvoril ráno som už mal vyfajčenú. Kedy som robil ? Myslím ,že stále , a to aj vtedy keď som mal zamestnané obe ruky. Jedinou nepríjemnosťou bolo , že ten dym sa tiskal nepríjemne do očí . Na všetko sa dá zvyknúť. 60 ks Marsiek za deň . To sa predsa dalo zvládnúť. Ranné kašľanie pred nástupom do autobusu bolo prvým podnetom k zamysleniu sa nad tým ako ďalej. Už sa mi zdalo ,že treba fajčenie zredukovať. Pokúšal som sa o to niekoľkokrát , ale ani choroby ako zápal priedušiek , angíny , ale ani chrípky neboli tým obdobím , kedy by som s tým prestal. V tom období začal chodiť môj starší syn do školy. Neviem čo ho to pochytilo , ale začal sa pýtať. Prečo fajčíte? Však prestaňte. Prestali sme. Ale len v byte. Fajčili sme v robote a doma „tajne“ na balkóne. Syn nám však nedal svojimi otázkami o fajčení vydýchnúť a tak stačil ešte malý podnet a boli by sme na sto percent fajčiť skončili. Ten podnet však neprichádzal. Nakoniec však prišiel a to v najkrutejšej forme. Môjmu synovi zistili pri testoch na TBC , že má pozitívnu reakciu a preto vyzvali všetkých členov našej rodiny vrátane našich rodičov na kontrolu na TBC oddelenie. Ockovi mojej manželky našli na pľúcach “fľak“ z ktorého sa vykľula tá najzákernejšia choroba . Dňa 29.9.1988 po takmer 20- tich rokoch nášho silného fajčenia , sme sa spolu s manželkou rozhodli , že sa pridáme k ockovi a prestaneme fajčiť. Otvorenú škatuľku Marsiek , ktorú sme v ten večer nedofajčili sme dlho mali nedotknutú v skrini, kde sme ju ukryli , aby nás neťahalo fajčiť. Nakoniec sme ju vyhodili .Na ten dátum sa nedá zabudnúť. Bol to jeden z najvýznamnejších dní v našom živote. Prestali sme fajčiť zo dňa na deň ( ja osobne som v ten deň vyfajčil možno aj 60 cigariet ) a odvtedy sme si ani jeden cigaretu nezapálili,. Nie že by sme nemali chuť , ale „vysmievaním“ sa iným , že to nedokážu oni sme sa dennodenne posiľňovali v našom odhodlaní opakovane nezačať. Zrazu bol pred nami iný život. V prvej chvíli sme nevedeli čo sa stalo. Zrazu sme mali strašne veľa času. Rozprávali sme sa zo synom, hrali sme sa hry. Spočítajte si . Len 10 , alebo 15 cigariet popoludní na balkóne . Koľko to bolo strateného času. To bol pre rodinu zisk určite viac ako jednej hodiny. Zrazu nám začal smrdieť každý fajčiar. Fajčiari vy si ani neviete predstaviť aký šírite okolo seba zápach . Smrdel nám byt , o ktorom sme si mysleli ,že sme ho desaťminútovým prevetraním zbavili zápachu. Ani náhodou . Trvalo to niekoľko mesiacov , kým ten byt stratil cigaretový zápach. Až v tomto období sme uznali fajčenie ako základný dôvod prečo sa náš syn narodil s pôrodnou hmotnosťou 1,70 kg a pár týždňov bojoval o život v inkubátore. Fajčiari nájdite odvahu a prestaňte. Dá sa to aj zo dňa na deň . Nečakajte aby aj Vašim podnetom k nefajčeniu bola až choroba člena rodiny , tak ako sa to stalo u nás. A začalo to nevinnou hrou dedinských detí na svetielka!!!!!!