Bohu chvála, mal som takých predkov a mal som i mám to šťastie mať takých aj okolo seba. Takí boli môj prastrýc Štefan a môj starý otec Samuel i môj vzácny priateľ Ján Langoš. Tí, na ktorých moje vlastenectvo stojí, sú slávni i bezmenní: J. M. Hurban, Aurel Stodola, Ján Lajčiak, generál Štefánik, Kukučín i Tajovský, Karol Plicka, profesori Kostlivý i Čársky ale aj kamenári, ktorí stavali chrám sv. Alžbety či kaplnku Zápoľských, i tí, ktorí zakladali štiavnické bane a tajchy či kedysi „zakorenili“ a dnes znovuzrodili naše vinohradníctvo. I tí, vďaka ktorým vzniklo SND či film Obchod na korze. Slováci, Česi, Nemci i Maďari. Ján Jessenius bol po matke Nemec. I moja prastará mama bola Nemka, zo Stuttgartu. A keď zomrela, miestne noviny napísali, že dala život slovenským vlastencom. Aj T. G. M. mal aj slovenskú krv. Ale to zďaleka nie je dôvod, prečo si zasluhuje našu vďaku a úctu. Ako hovorieval nesmrteľný Július Satinský: „...všetci sme odniekiaľ“.
Moja manželka je rodom z Bulharska. Už štvrťstoročie lieči v Bratislave predovšetkým slovenských pacientov. Ale spolu s legendárnym brankárom Vildom Schrojfom či vynikajúcim scénografom Alešom Votavom je v preambule Ústavy SR zmienená kdesi za čiarkou. I preto mám vážny a trvalý problém s preambulou ústavy. Lebo moju vlasť i vlastenectvo stvorili a tvoria všetci spolu. Tvoria ju statoční občania, ktorí sú si rovní, nech sú rodom odkiaľkoľvek. Preto má preambula začínať slovami: My občania Slovenskej republiky... a my občania si musíme byť vedomí, že pre oprávnenú vlasteneckú hrdosť musíme, každý jeden a všetci spolu, ešte mnohé vykonať.
