Historia est magistra vitae (?)
Krátka pamäť isto nie je problém špecificky slovenský, hoc i „u nás“ veru vážny. A slepota tých, ktorých V.I. Lenin príznačne cynicky, zároveň však nepochybne výstižne nazval „užitočnými idiotmi“ je, ako ukazuje čerstvý manifest nemeckých intelektuálov k „augustovej interrupcii“, istému druhu ľudí takmer inherentná. Idey „pražskej jari“ sú vraj stále živé, škoda že sa o ne okrem autorov manifestu, málokto zaujíma. Prečo asi? Na rozdiel od nich, večne „neprebudených“ sociálnych inžinierov bolo tým, ktorí nám poslali pred štyridsiatimi rokmi bratskú internacionálnu pomoc aspoň jasné, že žiaden „socializmus s ľudskou tvárou“ nemá z ich pohľadu nádej na prežitie – a ako ukázal čas nemal ju ani bez ich „ pancierovej terapie“.
Zahrdúsili embryo a umožnili tak ešte po štyroch dekádach intelektuálom, ktorí zväčša „socializmus bez ľudskej tváre“ nemali to šťastie zažiť, oplakávať priam herodovsky zlikvidované spasenie. Nevšimli si, že ešte v inkubátore, nedožijúc sa kočíka, nehovoriac o „bugine“, zomrel „alien“ na vývojové chyby nezlučiteľné so životom napriek starostlivosti tímu odborníkov vedených Michailom Gorbačovom. I v tom bol vpád vojsk pod zástavou „reálneho socializmu“ devastujúci. Dôsledkom tejto nenápadnej devastácie bol vznik nezničiteľných ilúzií, ktoré síce neodolajú zdravému rozumu – ale s úspechom ho nahrádzajú. To, kde by tie ilúzie v prípade „lámania chleba“, ktoré by neodvolateľne nastalo, končili, nám predcvičili neznámi strelci zo Šafárikovho námestia.
Známe sú obete. A známi sú páchatelia – i keď nie sú stotožniteľní so strelcami. Pre „pamäť národa“, ktorá je, žiaľ, nezriedka súca do „ústavu“, sme v spolupráci s Ústavom pamäti národa doplnili mená všetkých obetí paľby z 21. augusta 1968. A v úcte k pravde a v primeranej nenávisti k zhnitým eufemizmom sa na pamätnej tabuli nepíše (ako o Danke Košanovej roky predtým a o Petrovi Legnerovi pri vchode do „starej“ pošty doteraz), že tieto obete „tragicky zahynuli“. Tragicky sa hynie v padajúcej lavíne alebo po zásahu bleskom. Ani Jan Opletal, Anna Franková, Nikolaj I. Vavilov či študenti z námestia Tchien-an-men nezahynuli tragicky, rovnako ako Danka Košanová, Stanislav Sivák a Ján Holík zahynuli rukami páchateľov, ktorých poslali vrahovia. Zabili ich ideológie založené na nenávisti. Nenávisti k slobode človeka.
Apropo, pamätáme si, čo znamená pojem „Brežnevova doktrína“? Starší by sme mali, mladší nech si naštudujú (všetko je na webe!). A – v rámci názornej výučby – nech sa pozrú na Kaukaz! Žiaľ, ani vtedy ani teraz to nebola a nie je „schola ludus“.
Článok bol uverejnený v spravodaji Univerzity Komenského „Naša Univerzita“, číslo 1/2008.
