Rytier v ringu

Ide pritom o zrejme najvýznamnejšiu osobnosť československého i slovenského boxu, čím sa nijako neznižuje význam Janka Zacharu, olympijského víťaza z Helsínk 1952 či Bohumila Němečka, víťaza z Ríma 1960. A ak som v minulom čísle .týždňa písal o osudoch Szokola a Kóczána, životná cesta Tormu je rovnako zrkadlom kľukatej doby. Narodil sa v Budapešti v r. 1922, kam jeho rodičia, pochádzajúci zo Štúrova odišli za prácou. Torma sa vyučil za zámočníka. Boxoval od 13-tich, už ako 19-ročný získal prvý titul majstra Maďarska a po ňom päť ďalších v nepretržitej sérii. Trénoval ho Zsigmond Ádler, ktorému vďačný Torma zachránil život tým, že ho vytiahol zo zberného tábora a do konca vojny ukrýval. Ádler vychoval i legendu olympijského boxu – László Pappa, trojnásobného olympijského víťaza (1948-52-56), ktorého husársky kúsok zopakovali po desťročiach Kubánci Teófilo Stevenson (1972-76-80) a Félix Savón (1988-92-96). Po zisku 6.maďarského titulu (1946) sa rodina Tormovcov „repatriovala“ do Partizánskeho a Torma získal o rok pre svoju novú vlasť na ME v Dubline bronz v strednej váhe. V prvom kole tam porazil práve Pappa. V Londýne štartoval strategicky „o váhu nižšie“ - vo welteri - a dobre urobil. V Empire Pool, plaveckej hale, na skok od „starého“, z nepochopiteľnej neúcty k histórii športu medzičasom zbúraného legendárneho štadióna vo Wembley, kde postavili ring po skončení plaveckých súťaží „na moste“ nad bazénom, porazil vo finále čierneho Američana Herringa na body. Vyhral napriek tomu, že boxoval so zlomenou záprstnou kosťou. Finále welteru bolo vyhlásené najlepším zápasom a Torma za najlepšieho boxera celého turnaja. O váhu vyššie získal svoje prvé zlato jeho priateľ (zrejme nesmútili, že sa v ringu nestretli!) László Papp. Torma tak splnil svoj osobný olympijský sľub: „Ak získa zlato Zátopek, musím aj ja!“ Rok po hrách získal, opäť vo welterovej váhe, zlato na ME v Oslo a bol ocenený ako najtechnickejší boxer turnaja, napĺňajúc tak svoje boxerské krédo: „Boxer nemá hlavu na mlátenie, ale na myslenie“. Na ME 1951 sa do „imperialistického“ Milána nešlo, no o rok sa išlo do Helsínk, na „Zátopkovu“ olympiádu. Torma musel zhadzovať kilá, aby sa vyhol Pappovi, no to ho stálo sily. Tie mu chýbali vo štvrťfinále proti neskoršiemu víťazovi Poliakovi Chychlovi, s ktorým prehral najtesnejším rozhodnutím 1:2. V r. 1955 získal druhý bronz na ME v Berlíne. Už ako 34-ročný boxoval, tentoraz už v strednej váhe, na svojich tretích OH. Vo štvrťfinále tam v druhom kole viedol nad Tapiom z Chile na body, keď mu inkasovaný úder roztrhol ľavé obočie a rozhodca zápas ukončil. Rok po Melbourne ukončil závodnú kariéru, počas ktorej boxoval v štyroch váhových kategóriách - od welteru až po poloťažkú - a vo viacerých kluboch. Medzi iným napríklad pomohol v r. 1951 Spartaku Komárno prebojovať sa z regionálnej do najvyššej slovenskej boxerskej súťaže. Trénoval v Partizánskom i v Prahe (ÚDA, Uhelné sklady), kde v 1991 zomiera. Bol vzorom, priateľom, trénerom a radcom mnohých boxerov. A keď som pred rokmi, v mladej Slovenskej republike, ako člen patričnej komisie ministerstva pôšt navrhol, aby sme ho pripomenuli poštovou známkou, dozvedel som sa, že je Maďar... Ešteže Hviezdoslav včas „otočil“!