Prekročil vraj medze! Hovorí to ten, ktorého hlas si ktosi požičal, aby sa pochválil desiatkami „čiernych“ miliónov získaných vlastnou hlavou a ten, ktorý za rok nedokázal povedať chlapské slovo o pití kokakoly na Vazovovej. To je arbiter „medzí“. Skoro taký, ako je novopečený člen Správnej rady UK a bojovník za nové vetry v Ústave pamäti národa etalón pravdovravnosti. Skoro taký, ako KoK(b) (pre neznalých „kovošrot Kali(bejby)“, ktorý sa diví, že je Martin Poliačik ešte v parlamente... Ale pohoršujú sa i iní...
Toho strašného Poliačika som spoznal za 18 mesiacov „susedstva“ vo Výbore pre vzdelanie, vedu mládež a šport NR SR. Spolu s Janou Žitňanskou a Miroslavom Beblavým bol „soľou zeme“ v tomto výbore. Naše názory sa občas líšili, ale patril k tým, ktorí pomáhali veci. Keď ma pred voľbami oslovil, aby som nahral krátke video na jeho podporu, urobil som tak bez váhania. V deň volieb sme boli tí najväčší súperi o preferenčné hlasy voličov SaS. Martin o pár desiatok hlasov vyhral. Bol som „nový“ na kandidátke a zároveň „starý“ medzi kandidátmi, podaktorým som veru mohol byť otcom. To víťazstvo som mu doprial, lebo budúcnosťou pohnú zapálení a úprimní mladí ľudia.
Jeho vyznania a priznania v rozhovore s Karolom Sudorom rozbúrili diskusiu. Prečítal som jedno i druhé. A aj keď nie so všetkým čo si Martin myslí súhlasím, som presvedčený, že nezaujatý a nepovrchný čitateľ síce môže nesúhlasiť, ale nemá odsudzovať. Tým z hĺbky duše pohoršeným radím, aby sa pod perinou ticho zamysleli na sebou. Nikdy sa im nestalo (dospievajúcim či dospelým), že účinky etanolu nevyskúšali až do štádia dogy? Stalo sa im to iba raz? Stalo sa to vari ich vzorne vychovaným a žiarivým príkladom rodičov vedeným deťom? Iste nie... Tak nech hodia kameň, lebo sú svätí! Ak by sa im to, nedajbože, stalo, mali by sa nad sebou zamyslieť. Mali by sa priznať: deťom, spolupracovníkom, spoluobčanom na ulici. A keď už budú vo švungu, mali by verejne priznať neveru, krivé svedectvo a udavačstvo či nebodaj drobné (a väčšie) krádeže, ktorými poškodili svojich blížnych. Lebo jednorazová skúsenosť adolescenta s pervitínom či heroínom ho môže poškodiť – v Poliačikových slovách niet stopy po snahe navádzať či čo i len „inšpirovať“, práve naopak. Ale slobodu a zodpovednosť za „skúšku“ nesie každý sám! Iné vyššie zmienené porušenia prikázaní poškodzujú jeho najbližších alebo nás všetkých. Moja skúsenosť ma presviedča o tom, že tí, ktorí si poctivou prácou a odriekaním zarobili na železiarne, ktorí sa dobre oženili a múdra manželka im zarobila na „slušné bývanie“ a zbavila ich povinnosti voziť sa na korzičke, či tí, ktorí síce nič nevlastnia, ale doletiac k moru jachtajúc prebúdzajú chorvátske brehy, mnohým vzorným občanom v parlamente nevadili. Vadí im pre naše od čias totality na dvojtvárnosť navyknuté ťapákovsko pokrytecké pštrosie nátury sebazničujúco úprimný Martin Poliačik. Nemám v prílišnej úcte to, čo reprezentuje a čím vzbudzuje úctu Voltaire. Ak ale platí voltairovské posolstvo o tom, že i iný názor (ak sa neprieči ústavným normám, v tom jedinom mám problém so „slobodou prejavu“ v americkej interpretácii) má zaznieť bez ukameňovania.
Zabitie počatého života reinkarnácia nerieši, Ale o Martinovi viem, že, ako každý normálny človek, nechce potraty. Potiaľ je zhoda. Ďalej už nie.
Mnohí ľudia neveria v nič. Mnohí veria len sebe. Mnohí veria vo svoj zdravý rozum, resp. v to, že ho naozaj majú. Mnohí veria vo vzkriesenie a život večný. Mnohí v reinkarnáciu. Niektorí páchajú zlo a veria, že budú odmenení rajom i 77 pannami. Iní z nich zlo nepáchajú a veria v raj a peklo. Akákoľvek viera, ktorá je človeku oporou pri konaní dobra a pevným múrom, brániacim mu postaviť sa na stranu zla, je dobrá viera. Som presvedčený, že na potrebe čeliť zlu (i tomu, ktoré je v každom z nás, hriešnych ľudí) v akejkoľvek podobe sa s Martinom Poliačikom zhodnem. Preto táto obrana...
