„Nenáhradný“ ti povie: cha, koľkýmže to pomôže? Mne teda nie, myslí si.. A teraz sem ťahá dáku Horákovú. Už len to chýbalo...
O Milade Horákovej, statočnej žene, matke, ktorú väznili nacisti a zavraždili (technicky i fakticky) komunisti, sa v ostatných dňoch písalo i u nás. O milosť pre nevinnú žiadali svetové osobnosti vtedajších čias, medzi nimi i Albert Einstein.
Neskoršie obete svojej rodnej strany, medzi nimi i „hrdinovia“ Clementis, Husák či Novomeský sa jej procesu so záujmom prizerali. Netrvalo dlho a verní súdruhovia Gottwaldovi spadli do mlyna, ktorý roztočili, v rovnako vykonštruovaných procesoch, ako bol ten Horákovej. Historická spravodlivosť či nečakane rýchlo melúce Božie mlyny?
Marek Čulen, zakladajúci člen KSČ a v čase „procesov“ povereník SNR pre poľnohospodárstvo, prežil bez ujmy. Prežila i jeho, výtvarne zrejme prijateľná, socha pár metrov od Úradu vlády SR. Bártfayovho obludného Gottwalda (s krvavými rukami), Čulenovho suseda „cez cestu,“ vyriešil dynamit dva roky po Novembri. Väznicu v Spandau v Berlíne pre istotu odstránili, aby sa nestala pútnickým miestom neonacistov, keďže v nej „dožil“ Rudolf Hess. Už nebohý sa dočkal exhumácie, spoplnenia telesných ostatkov a vysypania popola do mora – z tých istých dôvodov.
Čulena obteká čas a problém s ním nemá ani bratislavská mestská Komisia pre pomníky a zásahy do verejného prostredia (tak sa tá ctihodná inštitúcia nazýva). Rovnako obteká Šmidkeho, ktorý bol v čase popravy Milady Horákovej ničím menším ako predsedom SNR. Rodná strana ho neskôr „dala k ledu“, ružinovský Park Andreja Hlinku zdobí naďalej.
Spomínam si na odozvu, ktorú vyvolalo dočasné umiestnenie sochy J.V. Stalina pred Slovenskou národnou galériou. Fungoval ako pútač výstavy umenia socialistického realizmu a v danom kontexte som v tom nevidel problém. Po výstave sa vrátil tam, kam patrí - do depozitára, keďže nemáme múzeum toho typu, aké majú v Budapešti, kam nazvážali pamätníky svetlých včerajškov z celej krajiny.
Bratislava je zvláštne mesto. Nemá síce Masarykovo nábrežie ani Palachovu ulicu, má však Čapajevovu i Stachanovskú. Má nábrežie armádneho generála Ludvíka Svobodu, ktorý sa ako minister prizeral justičnej vražde svojho statočného generála Heliodora Píku (po jeho poprave vyhlásili vo Francii štátny smútok) a na rozdiel od Píku stalinským zločincom verne slúžil.
Priestor v parčíku pri úrade vlády čaká na riešenie. Nie, nemyslím si, že Čulen prežíva „z vôle“ toho, ktorý si nevšimol November. Ten má svojich koňov a svojich Kulichov. Prvý krok by mala urobiť vyššie uvedená komisia. Nie, nie som za tavenie Čulena. Tavili Štefánikov. Oni, Čuleni. Berlínsky múr padol. Ostnatý drôt spod Devína je preč. Treba si však pamätať. I Miladu Horákovú...
