Keďže učím a poznám dnešnú mladú generáciu, tak viem, že dnes sa už o Novembri 89 veľa nevie. Dejepis to stíha, ak vôbec, len okrajovo a informácie majú mladí zväčša len z médií a z rodiny. A v rodinách je to vysvetľované rôzne, podľa individuálnych skúseností. Ale považujem za dôležité poukázať na pár faktov, zo skúseností, ktoré sú už dnes aj ťažko predstaviteľné.
V novembri 89 sme boli normálni študenti vysokej školy so svojimi radosťami a starosťami, ktoré sa veľmi nelíšili od dnešnej mladej generácie. Len sme nemohli cestovať na západ, materiály zo západu boli automaticky podozrivé a najmä nedostupné, museli sme aj na odbornej vysokej škole absolvovať predmety ako marxisticko-leninská filozofia (slengovo mafia), či Dejiny robotníckeho odborového hnutia, alebo Vedecký komunizmus. Nebol dostať v tom čase napríklad toaletný papier, na mandarínky, či pomaranče sa stáli dlhé rady pred zelovocom a aj to len pred Vianocami. Všímali sme si, že svet okolo už vrie, v Poľsku Solidarita protestovala už pár rokov(keď boli v Poľsku spolužiaci na stáži, tak tam vôbec nebolo mäso, ani mäsové výrobky...-viete si to dnes predstaviť?), vrelo to v Maďarsku, východní Nemci utekali cez nás a Maďarsko do Rakúska a vysnenej Nemeckej spolkovej republiky. Toto sme vnímali, ale aj napriek udalostiam v Bratislave a Prahe ešte 20. novembra sme sa na výške normálne učili. Ohne sa zapaľovali „z kopca na kopec“ a 20.11.1989 prišiel oheň aj do Žiliny. Od toho dátumu začali stretnutia, zhromaždenia, diskusie a štrajky.
Napriek dnešným rôznym názorom a zľahčovaniam situácie, my ktorí sme do toho išli od začiatku naplno a srdcom sme nevedeli, ako dopadneme. Bol som členom celoškolského štrajkového výboru vysokej školy, chodili sme po fabrikách a dedinách agitovať, v noci sme mali nočné služby na vrátnici internátov, ale aj sme mali strach. Zažil som vyhrážky, že nedoštudujeme, že komunisti nasadia Ľudové milície, čo bola ozbrojená časť obyvateľstva zviazaná s režimom (dnes už ťažko predstaviteľné, že?). Bol som štvrták na výške, nebolo mi vždy všetko jedno, ale v celom Novembri 89 bola cítiť úprimnosť, bolo tam srdce. Tým, čo sme to naplno žili, to už nikto nevezme.
Áno, už vtedy sa začali objavovať ľudia, ktorí chceli na vývoji udalostí len profitovať. A v konečnom dôsledku sme to nevyhrali my, čo sme to naplno a srdcom žili, ale tí, ktorí sa na Novembri priživili. Keby vtedy systém nepadol, určite by sme mnohých z dnešných mocných, zažili tak isto vo vysokých funkciách. Lebo všetko je o ľuďoch a ich chrbtovej kosti.
Ale aj tak to stálo za to, lebo sú chvíle v živote, keď si treba obliecť dresy a zaujať dať najavo za koho kopeme. A to už na začiatku zápasu. Lebo tých, čo sa do dresov obliekajú až keď je zápas rozhodnutý, je vždy veľa. A tých, čo zápas rozhodli, nechávajú radi v zabudnutí. A na toto sme na Slovensku špecialisti. Takže je dobre, že sa zrušil koncert na zimnom štadióne v Bratislave, lebo tam chceli byť hlavnými hrdinami, tí čo nastúpili až do ďalších kôl, lebo ten víťazný zápas si nevšimli, alebo kachličkovali. A zrejme ani nie klasickými bezfarebnými socialistickými kachličkami, ale farebnými z nedostatkového podpultového tuzexového dovozu. A ak neviete, čo bol podpultový tuzexový tovar, buďte radi a nespomínajte nostalgicky za niečím, čo muselo skončiť a napriek všetkému zlému,dobre že skončilo.
