Aj my sme mali stretávku z vysokej školy, síce nejubilejnú, podľa vtipu najbližšie to malo k dobrému pivu (aj keď aj čašníčka zaujala). No ale v debate sme pri spomienkach konštatovali, že sme mali šťastie na kvalitných pedagógov, lebo na našej katedre vtedy pôsobili skutočné osobnosti. Žiaľ, mnohí už nie sú medzi nami, ale zanechali v nás hlbokú stopu a ovplyvnili naše životy. A to odbornosťou, ale aj svojou ľudskosťou. A hoci mnohé z toho, čo nás učili sa už pomenilo, lebo technika rýchlo napreduje, ale dali nám systém, naučili nás vedieť získať informácie, orientovať sa v poznatkoch, a neustále na sebe pracovať.
Aj ja som mal pri rozhovore s mnohými spolužiakmi pocit, že sa rozprávam s osobnosťou, či už vo svojom odbore, či v živote. Je to aj logické, lebo osobnosť dokáže vychovať osobnosť. Tí ľudia sa v živote nestratili, práve naopak.
Zostáva len dúfať, že aj dnes sa presadia len také školy, kde vyučujú skutočné osobnosti. Len to nesmie byť vysoká škola v každej strediskovej obci, ale mali by tu byť len také vysoké školy, ktoré sú skutočnými vzdelávacími a vedeckými centrami aj so zázemím, čo k tomu patrí. A nesmú byť síce lukratívne pomenované, ale inak úplne zbytočné odbory len preto, aby sa pár lietajúcich profesorov na dôchodku doma nenudilo a aby sa pár mladých ľudí mohlo nazývať vysokoškolákmi, hoci škola, ktorú študujú dosahuje svojou náročnosťou úroveň „vyššej základnej“. No a samozrejme je nevyhnutné, aby štát vzdelaniu dal konečne miesto, aké mu patrí a kvalitných pedagógov aj patrične odmeňoval.
Za nás zo stretávky, chcem len dnes napísať odkaz : ďakujeme Páni profesori !
