A to mám, prosím pekne, doma manželku, ktorá tvrdí, že po celom roku makania si zaslúži nerobiť nič a dvoch pubertálnych potomkov, ktorým sa nič nechce už z princípu. V podstate mi stačilo splniť dve podmienky: nespať v stane (manželka) a mobilný internet (deti). S tým sa dá pracovať.
Zámer:
Vidieť a trochu aj pričuchnúť ku Kaukazu.
Vidieť pár z mnohých gruzínskych pamiatok.
A asi famílii dožičiť trochu oddychu.
Let: Do Gruzínska sa dá letecky najlacnejšie dostať Wizzairom z Budapešti, alebo Katovíc. Ten lieta do druhého najväčšieho mesta Kutaisi. Kedže bývame v Bratislave, radšej poletíme z Viedne. A hlavne, našou základňou má byť Tbilisi. Z Viedne do Tbilisi priamo lietajú Georgian Airways, nie sú však pravé najlacnejší. Poletíme Ukrajinskými medzinárodnými aerolíniami, s medzipristátím v Kyjeve. Čas na prestup môže trvať od dvoch, až po dvadsaťdva hodín. Super, budeme mať aj deň na prehliadku Kyjeva. Cena letenky pre štyroch - 1032€. Dosť na začiatok.
Ubytovanie: Základný stan si postavíme v Tbilisi. A to aj na dni, keď budeme prespávať niekde inde - nech nemusíme zakaždým všetko baliť. Nájsť ubytovanie nie je problém, máme na to niekoľko známych portálov. My sme našli veľký apartmán v Starom meste. So skvelou strešnou terasou s výhľadom na celé mesto. V auguste, čase nášho pobytu, tam je značne horúco. Ešte že takmer všetky apartmány majú klimatizáciu. 780€ za 12nocí.
Deň 1 - Kyjev (1€ = 30 hrivien. Úplne, ako kedysi koruna)
Čo sa dá stihnúť za jedno popoludnie? Veľa.
Kyjevsko-pečerska Lavra. Kláštorný komplex na kopci nad Dneprom, plný pozlátených kupol, s veľkou zvonicou. Rodinný lístok so sprievodkyňou 150 hrivien. Sprievodkyni dávame po chvíli zbohom, jej výklad je veľmi obsiahly a toľko času nemáme. Pre vstupy do pravoslávnych chrámov platí istý dress-code. Muži musia mať dlhé nohavice (nedodržiava sa), ženy sukne a pokrievky hlavy (vyžaduje sa). Pri vstupe vám všade požičajú šatku okolo pása a druhú na hlavu. Vraj je v tom riadne horúco. Rovnako je to aj v Gruzínsku.
Vojenské múzeum hneď vedľa Lavry. Tanky, torpéda, raketový nosič… Vstupenka pre štyroch, aj s príplatkom za vstup do kokpitu MiG 23 (stíhačka) a Mi24 (vrtuľník) 28 hrivien. To fakt, 90 centov. Deti boli nadšené.
Majdan Nezaležnosti (taxi 70 hrivien). Hlavné kyjevské námestie, známe z demonštrácií v roku 2014. Po zničených budovách niet ani stopy.
Z Majdanu ideme pešo po Chreščatyku smerom na Zoloti Vorota - časť pôvodného opevnenia. Zastavíme sa na večeru v ukrajinskej reštaurácii, nech ochutnáme salo (skvelá ukrajinská slanina), boršč atď.
Vypýtame si anglické jedálne lístky. Donesú nám slovenské. Naozaj. A keď dve speváčky prejdú z ukrajinských ľudoviek na východniarske, nemáme pocit, že sme 1000km od domova. To až keď prinesú účet - niečo nad 1000 hrivien za komplet večeru pre štyroch. Ešte stihneme omrknúť Sofijský kláštor a Andrejevský spusk. Záver: Kyjev je krásny, určite sa sem vrátime na dlhšie.
Deň dva - príchod do Tbilisi. 1€ = 2,80 lari
Auto nás z letiska berie k nášmu apartmánu. V Tbilisi sú hlavné ulice krásne zrekonštruované. Stačí však odbočiť do vedľajšej a domy sú rozbité. A teraz nemyslím odpadnutú omietku. Pokojne uvidíte odpadnutú celú stenu.
Dokelu. Kam som to rodinu doviedol. Amartmán zvnútra je ale niečo úplne iné. Veľký čistý skvelo vybavený.
Druhý dojem z mesta je podstatne lepší, všade je čisto. Žiadne odpadky, ani len ohorky z cigariet.
Úloha 1 (nespať v stane) splnená. Teraz úloha 2 - idem zháňať simkarty. Jednak kvôli internetu, jednak je dobré, ak si vieme navzájom zavolať. V Gruzínsku sú traja mobilní operátori. Ceny majú veľmi podobné, najväčší má však najlepšie pokrytie. Simkarty predávali (za 0 bez kreditu) už na letisku, bolo tam však ľudí ako kedysi na mäso. V meste kúpite simkartu najmenšieho operátora v každom kiosku - za 5 lari bez kreditu. Kvôli pokrytiu v horách som ale navštívil predajňu toho najväčšieho. Milá pracovníčka s perfektnou angličtinou, za 15 minút som bol vybavený. Štyri simkarty, dokopy s 37GB dát, volaniami medzi sebou, jedna karta mala neobmedzené volania po Gruzínsku a 30 minút volaní na Slovensko - dokopy za 109 lari. S pokrytím boli fakt dobrí, málokde nebolo 4G.
Doprava: Taxi - lacné pohodlné. Cenu si treba dohodnúť vždy pri nástupe do auta. Bežná cena je 10-15 lari, viac je zlodejina. Ak sa vám nechce dohadovať na cene, odporúčam aplikáciu taxify. Cena 5-10 lari. Vačšina taxíkov sú Toyoty Prius.
Metro stojí 0,50 lari. Za 2 lari si kúpite kreditnú kartu, dobijete potrebným kreditom, za ktorý sa dostanete cez turniket do metra. Jednou kartou zaplatíte aj za viac cestujúcich.
Deň tri - akvapark
Gino paradise Tbilisi je veľký akvapark na brehu jazera. Zhoda názvu s akvaparkom v Bešeňovej asi nie je náhodná (vygooglite si príbeh). Ten v Tbilisi sa nachádza na križovatke ulíc Beshenova a Liptovi. Vo vstupnej hale sú tri zástavy - slovenská, gruzínska a európska.
Celodenné vstupné v lete je 40 lari cez víkend, 30 cez pracovné dni. Boli sme tam v pondelok, park bol poloprázdny. Trochu sa začal zapĺňať až poobede. Pri pokladni si vypýtajte kupón na 10% zľavu pri ďalšej návšteve. Akvapark je veľký, veľmi podobný tomu u nás. V rámci areálu je aj prístup k jazeru.
Taxi cez taxify stálo 9 lari. Šofér bol milý, auto čisté. Tak som ho opáčil, či nás na druhý deň nehodí do Stepantsmindy na Kaukaze - cca 2,5 hodiny jazdy, 160km. On že v pohode, za 115 lari. No nekúp to.
Deň štyri - prvá návšteva Kaukazu - na dva dni.
S našim taxikárom sme sa dohodli, že nás vyzdvihne o siedmej. Prišiel o 6,59. Po ceste sme sa zastavili v pevnosti Ananuri. Na brehu jazera, veľmi fotogenická. Vstupné sa neplatí.
V Stepantsminde sme sa hneď ubytovali (ubytovanie cez portál, 150 lari) a že ideme dať poobedňajšiu vychádzku ku Kostolu Svätej Trojice. Asi najfotografovanejší kostol v Gruzínsku. Hore to vraj trvá maximálne hodinu. My sme to dali za hodinu a trištvrte. Hore sa dá ísť dvomi cestami - doľava a doprava. Odporučili nám ísť doľava, vraj je to ľahšie. Takmer celú cestu je to prudko nahor, dosť sme sa zapotili, zanadávali na zlé rady neprajných miestnych.
Hore to však bolo až gýčovito krásne. Výhľad na zasnežený Kazbeg (5033 m n.m.). Vraj tam bol kedysi pripútaný Prométheus, keď zaniesol ľuďom oheň.
Dole sme si vybrali druhú cestu - bola ešte horšia. Prudko nadol, križovala prašnú cestu. Džípy tade vyvážali ku kostolu lenivcov, ktorí si to nechceli vyšľapať. Prach bol úplne všade.
Tešili sme sa na sprchu. Hups, na chate nejde už od obeda voda. Vraj pri stavbe cesty sekli vodovod a celá dedina je bez vody. Pôjde až večer. Nadávajúc sme sa išli umyť do potoka. Deti mali zas zážitok. Vodu večer fakt pustili.
Deň päť - pod Kazbegom
Ráno sme z terasy pozorovali tetušku vo vedľajšom dvore, ako dojí kravu. To čerstvo nadojené mlieko bolo aj na raňajky. Zas zážitok.
Dnešným cieľom bolo aspoň sa priblížiť k ľadovcu pod Kazbegom vo výške 3200 m n.m.. Začíname v 1800 m n.m., cesta vedie okolo kostola zo včerajška (2200 m n.m.). Na silný nátlak rodiny, po vyhrážkach štrajkom, sme sa ku kostolu vyviezli džípom (50 lari). Obrovská hanba. Cesta ďalej nahor je relatívne pohodová, žiaden divoký terén, len občas fakt prudko nahor. Tie výhľady ale za to stoja, sú nádherné. Ešte aj potomstvo nešetrilo tým ich írečitým “wow”. Minuli sme výšku nášho Gerlachu 2655 m n.m., stále na rozkvitnutej lúke, v kraťasoch a tričkách.
Komplikácie prišli okolo 2800 m n.m., po cca 3 hodinách chôdze. Že deti už nevládzu, že sa im zle dýcha. Stále 400 výškových metrov pod ľadovcom. No čo už, skúsime to nabudúce. Tak sme aspoň vyšli na kopček vpravo, v pre nás finálnej výške 2866 m n.m.. S fakt nádherným výhľadom na Kazbeg, v celej jeho mohutnosti. Po ceste sme stretali turistov, hlavne Rusov, ale aj z našich končín, Poliakov, Čechov, Slovákov. Nebolo to však ako na promenáde medzi Hrebienkom a Skalnatým plesom.
Ešte ráno sme si preverovali odvoz naspäť do Tbilisi. Miestni taxikári - vraj 200 lari. Čo kradnem? Zavolal som tomu “nášmu”. Prišiel pre nás podľa dohody. Vlastne ešte v predstihu. Opäť za 115. Večer sme už boli “doma” v Tbilisi.
Deň šesť.
Zas akvapark. Nuda. Teda pre mňa. Pre deti super.
Deň sedem - Tbilisi.
Motali sme sa po pamiatkách, nebudem to popisovať, je to v každom sprievodcovi.
Len jedna rada, ak chcete ísť lanovkou do pevnosti. Platí sa za ňu kartou z metra (2,5 lari na osobu). Odporúčam si kartu kúpiť a dobiť vopred niekde v metre. Pri lanovke je dlhý rad, pričom väčšina ľudí čaká na pokladňu. Ak máte kartu, prešmyknete sa dopredu.
Deň osem - výlet
Zas sme boli dohodnutí s našim taxikárom. Zas prišiel v predstihu. Gori, Uplistsikhe, Mtscheta, chodil s nami celý deň, 230 km - 150 lari.
Gori - rodné mesto Josifa Vissarionoviča Stalina. Má tam veľké múzeum, jeho rodný dom je obostavaný stavbou, aby naňho nepršalo. A veľkú sochu. Na pár fotiek stačí 15 minút. V strede mesta stoja za výšľap zrúcaniny pevnosti. Pôvodne postavená Rimanmi, existujúca verzia je však novšia, postavená počas mongolských vpádov. Je odtiaľ pekný výhľad, vstupné sa neplatí.
Uplistsikhe
Kamenné mesto, obývané už pred 5000 rokmi. Najvýznamnejšie mesto Gruzínska v období od 10 st. pred Kristom, až po 6. st. nášho letopočtu. Nejak sa neviem rozpamätať, ktoré bolo najvýznamnejšie mesto Slovenska v tomto období?
Vstupné 5 lari dospelí, 1 lari deti. Sprievodkyňa je za 25 lari (aj v angličtine). Vyčleňte si dve hodiny, stojí to za to.
Mtscheta - bývalé hlavné mesto s centrom gruzínskej pravoslávnej cirkvi. Treba vidieť, hodina stačí, aj s obzretím si okolitých stánkov.
Deň deväť - nákupy a oddych.
ideme nakupovať. Najprv East point - klasické shopping centrum - pre mňa nezaujímavé, ale moje baby tam minuli celkom dosť.
Potom Lilo mall. Predstavte si trhovisko na Miletičovej, alebo košický Blšák, roztiahnite ho 10x do šírky a 10x do dĺžky a máte Lilo mall. Okrem potravín tam kúpite všetko. Fejkové oblečenie, papierníctvo, domáce potreby, kosačky. A za ceny, ktoré sme nepochopili. Potrebujeme šiltovky. Veľký stánok, šiltovky všetkých značiek (zaručene originály). Na otázku, koľko stoja, asi 12 ročný predavač odpovie - 7 lari. Chalan sa asi sekol, čiapka (slušne ušitá) za dve päťdesiat? Sekol sa. Zozadu ho otec opravuje: "Nie, tie sú po 5 lari.”
Trhovisko je dosť ďaleko od centra, až za letiskom. Taxík tam ide asi 30 min., cez taxify za 14 lari. Alebo metrom na konečnu Varketili (0,5 lari) a odtiaľ maršrutkou 165 (konečná-konečná) za 1 lari.
Poobede Mtatsminda park
Zábavný park na kopci nad Tbilisi. Oproti mestu je tu chladnejšie o nejaké štyri stupne, takže príjemne.
Pri pokladni si kúpite kartu (2 lari) a dobijete kreditom, ktorý potom použijete na väčšinu atrakcií. Park je rozsiahly a poloprázdny. A to je nedeľa poobede. A lacný. Najdrahšie atrakcie (húsenková dráha a veľké ruské kolo s klimatizovanými kabínkami) boli po 5 lari, menšie atrakcie po 3. Zostali sme tam do večera. Dole sme išli pozemnou lanovkou. Použijete kartu z parku (karta z metra tu neplatí), 2,5 lari na osobu.
Deň desať - Svaneti
Pôvodne som cestu do Svaneti neplánoval. Je to dosť ďaleko, desať hodín maršrutkou. Ale keď som asi dva mesiace pred cestou stretol dvoch Tbilišťanov (tak sa to píše?) a tí pomerne jednoznačne tvrdili, že kto nebol v Svaneti, nebol v Gruzínsku, zmenil som názor. Veď byť v Gruzínsku som chcel.
Svaneti je oblasť Kaukazu obkolesená zo všetkých strán horami. V minulosti to bolo územie dosť divoké, nik ho poriadne nedobyl. Ani Peržania, ani Turci. Miestni sa pred nájazdami bránili tak, že si pri každom dome postavili vežu. A do tej v prípade potreby skryli seba, rodinu aj zásoby. Dodnes má takmer každý dom svoju vlastnú vežu.
Centrom Svaneti je mesto (mesto? - 2600 ľudí) Mestia. A normálne sa tam dá dostať z Tbilisi lietadlom - jedným smerom za 65 lari. Na začiatok dobré. V praxi to až také ružové nie je. Kvôli veľkosti letiska do Mestie lieta denne jeden spoj - starý československý Turbolet L-410. Má len 15 miest. A dopyt je veľký. Letenky sa dajú kúpiť len na stránke prepravcu www.vanillasky.ge. Mesiac dopredu. A len pojednom. Takže, ak chcete lístky pre štyri osoby tam a späť, štyrikrát vyťukáte a štyrikrát zaplatíte presne mesiac dopredu a presne o polnoci gruzínskeho času (u nás je v tom čase 22,00) po jednom lístku. Naspäť to isté. Pripravil som sa. Mesiac vopred už pred desiatou večer sedím pri počítači s kreditkou v ruke. Kúpim najprv sebe, potom manželke, potom synovi a hups, viac lístkov nie je. Naštaštie, ráno sa objavili ďalšie dve voľné miesta, takže som kúpil aj štvrtý lístok pre dcéru. Dva dni na to som pripravený absolvovať rovnakú procedúru na cestu späť, z Mestie do Tbilisi (opäť presne mesiac dopredu). Kúpim jeden lístok, druhý a …. dosť. Viac lístkov niet. Super. Tak som si ešte vymenil pár mailov s tetuškou z vanillasky.ge, sľúbila ma dať na čakačku. K ničomu to ale neviedlo, tak som dva dni pred odletom (v zmysle pravidiel vanillasky) dva lístky stornoval a teraz čakám na vrátenie peňazí. Nevadí, naspäť zo Svaneti pôjdeme inak. Ak viete niekto, ako jednoduchšie získať letenky na vanillasky, dajte vedieť v komentároch.
Teraz je ale pondelok ráno a my letíme z Tbilisi do Mestie.
Lietadlo odlieta o 9,00 ráno z malého letiska Natakhtari, asi 15 km za Tbilisi. Súčasťou ceny je aj transfer na letisko. Ten odchádza o 7,15 od stanice metra Rustaveli. Čakáme viacerí. Asi o 7,25 zastane na nadjazde obďaleč modrý sprinter a vodič máva, že to nás on berie. Nemá žiadne označenie, ale na letisko nás dovezie.
Letisko je tak trochu smiešne. Predstavte si, ako to môže vyzerať, keď tade prejde 30 pasažierov denne. Je ale nové a čisté. S tekutinami na palube problém nemajú, ani so zapnutými mobilmi. Tie fungujú, keďže lietadlo letí relatívne pomaly a nízko.
Let trvá 50 minút a vôbec to nie je také zlé, ako som sa bál. Výhľady na hory sú nádherné.
Po prílete ideme pešo do centra Mestie asi 20 minút.
Na dnes nemáme žiaden dohodnutý plán. Ja chcem ísť pozrieť do Ushguli, typickej horskej dediny s množstvom veží. Manželka sa ale bojí, že jej a deťom bude zle. Ushguli je asi 40km od Mestie, cesta autom tam však trvá dve hodiny. Viete si asi predstaviť, ako tá cesta môže vyzerať. Do Ushguli chodia z Mestie aj maršrutky. Tie však jazdia štýlom “čo najviac jázd za deň”. V strede Mestie je obchod, na ktorom je okrem iného napísané “Bus station”. Idem za bábuškou, že potrebujem slušného vodiča do Ushguli. A potom odviezť asi 15km opačným smerom do nášho penziónu. Chvíľu telefonuje. Do piatich minút príde slušne vyzerajúci ford explorer, dohadujeme sa na 200 lari.
Šofér je fakt skvelý, správa sa otcovsky, všetko nám chce ukázať. Ubezpečuje nás, že má na nás celý deň a nikam sa neponáhľa. Zle v aute nikomu nebolo.
Ešte nás večer hodí do Becho, kde máme penzión booknutý cez portál (dve izby na dve noci, s polpenziou za 650 lari). Penzión je čerstvo zrekonštruovaný, krásny, čistý, nový. S perfektným výhľadom. Majiteľ sa ide potrhať, aby mal na booking.com skvelé hodnotenie.
Deň jedenásť - vodopády
Ráno máme v pláne výlet k vodopádom pod Ushbou, k najväčším v Gruzínsku. Trek (vychádzka) začína v horskej dedine Mazeri (10km po mizernej ceste), kam nás majiteľ penziónu hodí za 20 lari na svojom novom tiguanovi. Škoda auta. Naspäť plánujem ísť pešo. Nebudem sa zas rozplývať nad krásou Kaukazu, pozrite fotky. Po ceste okrem turistov stretávame aj gruzínskych pohraničníkov. V maskáčok, na koňoch, s kalašnikovmi na pleciach. Vyzerajú exoticky. Sú však milí, pozdravia, zakývajú. Po ceste míňame ich post, dve drevené šopy, stan, vatra a gruzínska zástava. Cesta k vodopádom je pomerne pohodová, vraj slabé dve hodiny. My dve a trištvrte. Skončíme asi 200m pred vodopádmi, ďalej nejdeme kvôli vodnej triešti. Vodopády sú však super. Po ceste späť nás chytí dážď. Dobehneme do šopy pohraničníkov, kde sa už skrýva viac turistov. Pohraničníci sa smejú obďaleč, nejavia o nás záujem. Ľahostajní však nezostávame ich koňom. Tie o chvíľu prídu do šopy za nami a pomerne dôrazne žiadajú niečo na jedenie. Decká majú ďalší zážitok.
Boli sme už v Mazeri, keď nás opäť chytil dážď. Skryli sme sa do nejakého rozostavaného domu. Ani nie tri minúty a volá chlap z penziónu, že prší a že či nemá pre nás prísť. Fakt sa snažil.
Deň dvanásť - späť do Tbilisi
Naspäť do Tbilisi sa dá dostať niekoľkými spôsobmi. Lietadlom (letenky sme nezohnali), maršrutkou za desať hodín (čo som nechcel riskovať). My sme sa dohodli s našim milým šoférom forda, že nás hodí do Zugdidi. Odtiaľ už ide priamo do Tbilisi vlak. Cesta do Zugdidi stojí za to - výhľady, vodopády, tunely, obrovská priehrada. Je to asi 130km a trvá to dve a trištvrte hodiny. Ešte po ceste mi šofér hovorí: “a keď už sme tu, neskočíme pozrieť do Anaklie? Je to len 30 km zachádzka.” A čo tam? Práve tam skončil mesiac trvajúci techno festival. A je tam more! Hanba, vôbec som si neuvedomil, že budeme tak blízko k Čiernemu moru. Jasné, ideme. Ale pred deťmi ticho, bude to prekvapenie.
Bolo. Zastali sme rovno pri veľkom akvaparku, plnom toboganov. Hneď vedľa pláže. Bol som ten najhorši otec na svete. Prečo som im to nepovedal dopredu? Veď nemajú plavky! Tak sme aspoň nazbierali za pol igelitky mušlí, dali sa zhŕňať po hrstiach. Ceny neskutočne nízke. Obed na pláži s nápojmi a zmrzlinou - 40 lari. Za štyroch. Prenájom dvoch lehátok a slnečníka - 3 lari. Na druhej strane, asi prvýkrát v Gruzínsku som videl neporiadok. Robotníci rozoberali stánky, dosť odpadkov. Po mesiac trvajúcom festivale sa to ale dá ospravedlniť. Ale aj tak sú v Gruzínsku podstatne krajšie letoviská, ako sme sa neskôr dozvedeli.
Chlapík nás vysadil pred stanicou v Zugdidi. Vypýtal si 170 lari. Dal som mu 200. Do odchodu vlaku zostávali dve hodiny.
Nebudeme sedieť na stanici, sadneme si radšej v parku pri zámku Damiani. Zastavujem taxi, vypýta si 4 lari. Nezjednávam. Po ceste si pripravujem drobné mince. Pri vystupovaní ich dávam taxikárovi, prosím, prerátaj. Reakcia ma zaskočila “netreba” a bez počítania nasypal mince do priečinka.
Lístky na vlak som kupoval dopredu cez internet, 16 lari na osobu. Tak reku, idem ešte do pokladne, či mám správny lístok. Tetuška v pokladni potvrdila, že som šikovný a lístok je OK. Ešte som sa uistil, že mám aj miestenku a vo vlaku nebudeme stáť. Tetuška sa pozrela, akoby som spadol z višne. Stáť vo vlaku? To kto kedy videl. No dobre, asi som podcenil gruzínske železnice. Vlak bol moderný (wifi aj klima), čistý (aj záchod) a pomalý (335km za 5,5 hodiny). Ale pohodlnejší ako maršrutka.
Do Tbilisi sme prišli o polnoci. Taxikár na stanici na mňa skúšal finty a za odvoz si vypýtal 20 lari. Dohodli sme sa na 10. Čo si myslel, že som nikdy nebol v Tbilisi? :)
Deň trinásť - balenie
No to balenie netrvalo celý deň, ešte sme stihli nejaké nákupy a prechádzky po meste. Treba ísť skoro spať, lietadlo odlieta o 6,15 ráno.
Deň štrnásť - domov
S našim taxikárom sme sa dohodli na 4,00. Prišli sme 3,58. Už tam stál.
Leteli sme opäť cez Kyjev. Tentoraz sme mali na prestup len hodinu desať.
Stihli sme to. Teda my štyria a aj tri z našich štyroch kufrov. Ten štvrtý sa v Kyjeve zdržal a prišiel až ďalším lietadlom. Kuriér nám ho potom doniesol do Bratislavy. A to bol asi jediný zádrhel na inak perfektnej dovolenke.
Záver:
Cestovanie na vlastnú päsť aj s rodinou sa ukázalo byť úplne v pohode. Transfer na letisko vo Viedni (v predstihu za 1€ na osobu), letenky, ubytovanie, poistenie - všetko bez problémov vybavíte cez internet. Taxi objednáte zas cez apku v mobile.
Gruzínsko je nádherná bezpečná a čistá krajina. Má krásnu prírodu, nádherné pamiatky. Ľudia sú milí, s kým som sa na niečom dohodol, to platilo. Za celý čas som necítil pocit akéhokoľvek ohrozenia, nik sa ma nepokúsil okradnúť, alebo oblafnúť (nerátam taxikára na tbiliskej hlavnej stanici, ktorý odo mňa za jazdu cez pol mesta o polnoci chcel nekresťanských 20 lari - 7 eur). A nie je preplnená turistami (zatiaľ).
Mínusom je, že je to ďaleko. Treba si zvyknúť na schátralé budovy a to, že čistý záchod nenájdete všade. A tiež, že ruština je mnohokrát užitočnejšia, než angličtina.
Cenovo je Gruzínsko úplne inde, ako Slovensko. A to ho už vôbec neporovnávam s ostatnými turistickými destináciami. Aj keď my sme sa vďaka prístupu “no nekúp to za tie peniaze” priblížili celkovou cenou k cene dovolenky v Turecku. Túto dovolenku si však deti budú určite pamätať dlhšie. A na budúci rok tam chcú ísť zas.
