V prieskumoch verejnej mienky je až šokujúce, aké malé percento prišlo s ústavou priamo do styku. Tento problém súvisí aj s tým, že sme mladý štát a nemáme prvky štátnosti vo svojom vedomí tak hlboko zabudované, ako príslušníci historicky starších štátnych útvarov. Ďalším problémom je všeobecne nízke právne vedomie občanov a nízka dôvera v zákony a v justíciu na Slovensku po dvadsiatich rokoch „demokracie východného (alebo skôr balkánskeho) typu“, to vlastne ani nie je až takou senzáciou, ako sa na prvý pohľad môže zdať. A posledným, najväčším problémom našej ústavy je jej príliš abstraktný, obsah. Výborne sa číta, po prečítaní má človek pocit, že vlastne žijeme v ideálnom štáte, kde funguje všetko presne tak, ako má, žiaľ z tejto idylky hneď „vytriezvieme“ pri prvom styku z realitou. Aby sme nemuseli ísť ďaleko, začneme hneď článkom 1. , odsekom 1.,“Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu alebo náboženstvo.“ O zvrchovanosti Slovenskej republiky hlavne v súvislosti so vstupom do Európskej únie a NATO, by sme mohli dlho polemizovať, samozrejme, že nám to prinieslo aspoň v období hospodárskeho rastu nesporné výhody a z hľadiska geopolitickej situácie v Európe sme ani nemali veľmi na výber, tak ako veľa krát v našich dejinách. Demokratický je veľmi pekné slovíčko. V preklade demokracia podľa Wikipédie znamená: Demokracia (po grécky δημοκρατíα = vláda ľudu > z gréckeho δημος (démos)=ľud + κρατειν (kratein)= vládnuť) je:
a) forma politického zriadenia, v ktorom je zdrojom všetkej moci ľud. Vo všeobecnej forme demokracie sa menšina v rámci daných politických organizačných štruktúr podriaďuje rozhodnutiam väčšiny a táto väčšina je zároveň zaviazaná k rešpektovaniu neodobrateľných práv menšiny. V súčasnosti je demokracia všeobecne považovaná za „najmenej zlý“ (Churchill) model vlády.
b) historicky politické zriadenie v starovekom Grécku vo väčšine jeho mestských štátov, najmä v Aténach v 6. – 4. storočí pred Kr. majúce isté charakteristiky a)
c) V širšom slova zmysle termín demokracia označuje aj súbor názorov a postojov jednotlivca k okolitému svetu, ku spoločnosti, v súlade s a).
Z historického hľadiska je veľmi zaujímavý fakt, že aj v mestských štátoch antického Grécka poznali demokraciu, ale takú ,ktorá bola na míle vzdialená od tej našej, tzv. „otrokárska demokracia“. O veciach štátu mohli na verejných zhromaždeniach rozhodovať len slobodní občania, ktorých bolo približne desať percent z celkového počtu obyvateľov. Ďalším historickým paradoxom je, že nikde okrem novodobých dejín nebola forma vlády demokracia spojená s formou štátneho zriadenia respublica, ktorá je „vynálezom“ Rimanov. Ako demokracia, tak aj respublica v antike, bola vzdialená tej dnešnej, prvý zásadný rozdiel je ten, že miesta v štátnom aparáte boli aspoň v rannom období čestné, alebo inak povedané bezodplatné.
Na otázku právneho štátu by sme sa mohli opýtať napríklad občanov, ktorí žijú v tesnej blízkosti rómskych osád alebo robotníkov v továrňach pracujúcich za minimálnu mzdu na pokraji existenčného minima, aké majú skúsenosti s dodržiavaním zákonov, vymožiteľnosťou práva a rovnosti pred zákonom. Žiaľ právny štát máme len de iure a nie de facto.
Posledná veta článku jedna, odseku jedna: „Neviaže sa na žiadnu ideológiu, alebo náboženstvo.“ Tu netreba ani žiaden komentár. Vatikánske zmluvy, ktoré sú nevypovedateľné, ale ich obsah je tajný, povinná výučba náboženstva alebo etickej výchovy. Nie som proti náboženstvu, nech si každý človek vo svojom voľnom čase verí aj v Lietajúce špagetové monštrum. Som zásadne proti tomu, aby sa v štátnych inštitúciách vymývali mozgy deťom, ktoré sa nevedia brániť a nemajú ešte ucelený obraz o svete. Nech sa náboženstvo vyučuje, ale poobede, alebo vo večerných hodinách na farách, nie v štátnych školách. O financovaní cirkví sa radšej ani nejdem zmieňovať.
A to je len článok jedna, odsek jedna našej ústavy. Podobných perál je tam oveľa viac, napríklad rovnaký zákonný obsah a ochrana vlastníckeho práva, bezplatné zdravotníctvo, bezplatné vzdelanie, slobodná voľba povolania, nezávislé a nestranné súdy, podpora hospodárskej súťaže... Pri hlbšom pohľade na ústavu ma napadnú slová známej piesne Františka Krištofa Veselého: „ Ja som optimista...“ Všetci vieme, že my ľudia sme nedokonalí, tak legitímne môžeme očakávať, že aj naše zákony nebudú celkom dokonalé, ústavu nevynímajúc. Na obranu nášho základného zákona, treba povedať ,že má iba dvadsať rokov, čo je v porovnaní s Ústavou Spojených štátov amerických, ktorá má dvestodvadsaťpäť rokov smiešny vek. Ako povedal Benjamin Franklin, jeden z otcov zakladateľov Spojených štátov amerických: „V dvadsiatich rokoch vládne vôľa, v tridsiatke vtip a v štyridsiatke rozvaha.“ Verím ,že aj v prípade našej ústavy, prestane vládnuť vôľa, ale konečne začne vládnuť rozvaha a to oveľa skôr ako pri jej ďalších dvadsiatich narodeninách.
