Nočná mora veľkého Vlada

Úspech sa v HZDS neodpúšťa. Hlavne nie zo strany nenahraditeľného, jedinečného a nedostupného otca národa, za akého sa pokladá večný predseda strany, ktorá sa pasovala na ľudovú. Kedysi dávno vraj povedal francúzsky kráľ Ľudovít XIV. slávny výrok - štát som ja. Dnes je na slovenskej scéne politik, ktorý si myslí - ľud, to som ja. Doba sa zmenila, a on nemôže nahlas povedať, že je jediný, kto to vie. Navyše teraz musí robiť lokaja inému, ktorému sa donedávna posmieval. A nevie sa s tým zmieriť. Nezvláda skutočnosť, že znovu podľahol niekomu, kto mu bol pre smiech. Možno sa chce vyrovnať Leninovi, ktorý vraj zostal večne živý, akurát mu nemá kto postaviť mauzóleum. Poriadok v strane si ako správny boss urobil jednoducho a efektívne - tých, čo mohli zhasnúť jeho gloriolu večného a nenahraditeľného predsedu vyhodil, a na ich miesta dosadil takých, ktorých môže v prípade potreby obetovať. Napríklad vtedy, keď sa opäť nájde nejaký Trávniček, ktorý donesie igelitku s malým darčekom. Ináč, hodne svojím správaním pripomína niekoho iného - či to bola historická postava, alebo nie, to nie je podstatné, ale vraj podobne sa správal istý bývalý povozník, ktorý mal byť za anglickej revolúcie šéfom anglického parlamentu. Riadil sa múdrou zásadou z čias svojho povozníctva, že kameň je z cesty ľahšie odhodiť, než ho prejsť kolesom voza a tak z parlamentu vyhodil všetkých, čo mohli zablokovať popravu kráľa Karola I. A možno túto bájku pozná i veľký Vlado a odhadzuje z cesty všetko. Je však zaujímavé, ako obvinil prezidenta z kontaktov s bývalou hlavou bratislavského podsvetia. Predovšetkým, prvý raz skromne priznal, že sú aj iné hlavy, než tá jeho. A skromne zabudol dodať, že predtým sa prezident stretával v politike s väčšou hlavou - Vladovou. Rovnako skromne opomenul aj vlastné skúsenosti s hlavami, keď na istej fotografii z konca minulého storočia si on sám triasol rukou s inou údajnou hlavou - slovenského podsvetia. Ale k tomu sa už vyjadril - bola to zmanipulovaná situácia, nevedel komu trasie rukou, ani kto stojí vedľa neho, ani kto mu robí ochranku na snemoch. To iba jeho oponent vedel, lebo ten pozná všetkých, zaručene, je predsa Vlado a on to musí vedieť najlepšie.   Škoda len, že nevie to, čo my všetci - jeho čas sa naplnil už dávno. A tešíme sa na to, ako povie vytúžené - zbohom. My sme mu ho povedali už dávno, len to akosi nepochopil. Alebo my nechápeme jeho - asi čaká, že zriadime kráľovstvo a jeho menujeme kráľom. A v snoch sa desí toho, že sme to ešte nepochopili, a on zostane znova na ocot. Veľký Vlado s malou dušičkou.