Už pred polstoročím chceli Rómovia prispieť k väčšej rovnosti, inklúzii a participácii.
Žiaľ, kriticky si musíme priznať, že aj vinou samotných Rómov, sme sa nedokázali za 50 rokov zjednotiť, a ani sformulovať spoločné požiadavky, za ktorými by stáli Rómovia v Nemecku, v Srbsku, v Rumunsku, na Slovensku, alebo kdekoľvek inde.
Áno, je pravdou, že mnohé udalosti, ktoré sa odohrali za 50 rokov sme nemali vo vlastných rukách. Preto je potrebné poučiť sa z minulých chýb, pádov ale aj úspechov a pokračovať v začatej ceste, ktorú naštartovali iniciátori pred 50-timi rokmi. Som hrdý, že bol medzi nimi aj slovenský Róm Ján Cibuľa.
Ambícia nám už stačiť nemôže.
Kým pred 50-timi rokmi sme snívali o stratégiách, programoch, projektoch a aktivitách, dnes stratégie, programy a projekty máme, no situácia sa o moc nezlepšila. Napriek vyčleneným miliónom sú životné podmienky v chudobných rómskych komunitách nedôstojné.
Obrovské množstvo detí je bez vzdelania. Ich rodičia sú bez práce. Mnohí Rómovia žijú v podmienkach, ktoré sa podobajú Africkému kontinentu. V čase, keď vyspelá Európa chce byť lídrom v automatizácii či digitalizácii, naše deti, na tom istom kontinente, pijú vodu z potoka.
Vzdelávacie systémy vo viacerých krajinách nie sú schopné pripraviť rómske deti na pracovný trh, sú nevyužitým potenciálom pre celý svet. Je luxusom, že v čase nedostatku pracovnej sily sa nepodarilo integrovať nezamestnaných Rómov na pracovný trh.
Práve COVID 19 odhalil obrovské zlyhania na strane mnohých členských štátov Európskej únie čo sa týka nakladania s európskymi finančnými zdrojmi.
Nárast extrémizmu a napätia za posledných 10 rokov je taktiež dôsledkom práve chýbajúcej politickej vôle a toho, že peniaze sa nedostali k tým, ktorí to najviac potrebujú.
Dnes vieme, že ak nezapojíme samotných Rómov do všetkých procesov vrátane tvorby a riadenia politík a programov, tak akákoľvek snaha zlyhá.
Vážení priatelia, naozaj ambícia nestačí.
Nezáleží na tom, z ktorej časti sveta sme, musíme hľadať to, čo nás spája, nie to, čo nás rozdeľuje. Pred 50-timi rokmi na prvom Rómskom kongrese sa ľudia z každého kúta sveta dokázali dohodnúť. To isté sa očakáva dnes od nás.
Svet od nás očakáva, že sformulujeme naše požiadavky tak, aby aj naše deti mali budúcnosť, aby aj Rómovia nemali problém zamestnať sa, aby aj v najmenej rozvinutých regiónoch žili ľudia dôstojne. Aby anticiganizmus nebol viac súčasťou nášho života.
My všetci musíme vyzvať inštitúcie, ktoré dnes investujú do projektov v rómskych komunitách, že nestačí iba deklarovať ochotu riešiť problémy v chudobných rómskych lokalitách, už je načase ukázať výsledky v konkrétnych oblastiach.
Inštitúcie musia nastaviť merateľné ukazovatele, ktoré by sme mali pravidelne vyhodnocovať. Inštitúcie, ktoré majú záujem o rómsku tému, nás musia vnímať ako partnerov, nie len ako účastníkov ich projektov. V našich radoch je dnes množstvo mladých vzdelaných skúsených a pripravených Rómov, ktorí vedia, čo naša komunita potrebuje.
Nechceme byť iba tí, ktorí budú v projektoch robiť asistentov. Musíme byť tí, ktorí budú nastavovať politiky, tvoriť stratégie, manažovať a monitorovať tieto programy.
Od inštitúcií a národných vlád musíme žiadať nie frázy a prázdne sľuby, ale výsledky. Musíme si stanoviť jasné merateľné ciele, napríklad, že za konkrétne obdobie bude mať prístup k vodovodu a kanalizácii 95% rómskych lokalít, alebo že do piatich rokov preškolíme a následne zamestnáme polovicu nezamestnaných Rómov. Pokrok musíme vedieť vyhodnotiť.
Frázy, ktoré nám dnes ponúkajú, nestačia. V mnohých členských krajinách je situácia Rómov vážna, preto treba urýchlene konať.
Vážení priatelia, tak ako som už v úvode spomínal, pred 50-timi rokmi sa Rómovia z celého sveta dohodli a môžeme im byť vďační, že nám dali národnú hrdosť v symboloch ako sú vlajka, hymna či jazyk.
Pokračujme v ich šľapajách, aby o ďalších 50 rokov boli hrdí na nás. Aby hovorili, že sme deťom dali vzdelanie, rodičom prácu, že sme dali Rómom dôstojnosť a umlčali hlas tých, ktorí šíria zlo, nenávisť a anticiganizmus.
