Nákladná cestná doprava nemá dobré meno. Čo hovoria bežne ľudia je, že „to sú tí, ktorí nám ničia cesty“, alebo „špinia vzduch v celej dedine“. Odhliadnime teraz od toho, či je v tomto kus pravdy alebo nie, a pozrime sa na dlhoročné trampoty dopravcov z iného uhla.
Po cestách sa prepravujú tisíce ton tovaru každý deň. Od pečiva, surového mlieka, mliečnych výrobkov, zeleniny, ovocia, mäsa a mäsových výrobkov cez stavebné materiály, štrky, piesky, betón, drevo, oceľové a betónové diely až po osobné autá, televízory a iné hotové výrobky. A oveľa viac. Cestná doprava zásobuje obyvateľstvo aj priemysel. Bez nej by sme nemali potraviny na pultoch, oblečenie v obchodoch, suroviny vo výrobe.
Naši dopravcovia trpia konkurenciou z východnej Európy, najmä z Ukrajiny, Poľska, Bulharska, Rumunska, ale perspektívne aj ďalších krajín ešte ďalej na východe. Je to jasné - východoeurópski dopravcovia majú nižšie mzdy, nižšie odvody, nižšie alebo žiadne mýto a podobne. Ale to nie je všetko. Slovenskí dopravcovia trpia aj konkurenciou na trhoch západnej Európy. Tá už dávno pochopila, že „východniari“ jej môžu vybrakovať domáce trhy dopravy, a preto zaviedla viacero byrokratických opatrení, ako zastaviť inváziu dopravcov z východu do západnej Európy. Najhorším príkladom je povinnosť platiť napríklad slovenskému vodičovi na území Nemecka nemeckú mzdu, Francúzska francúzsku mzdu, Belgicka belgickú a tak ďalej. Predstavte si, že slovenský dopravca ide do Portugalska, prechádza minimálne piatimi krajinami a v každej by mal platiť inú západnú mzdu. Vodič by mal mať so sebou pracovnú zmluvu, preloženú do cudzieho jazyka, a plniť ďalšie povinnosti.
Slovenskí dopravcovia sa tak ocitajú v smrtiacom zovretí medzi západnou a východnou dopravnou Európou. Kvária ich vysoké náklady, najmä na cestnú daň a mýto. Cestná daň sa po zavedení mýta v roku 2010 vôbec neznížila, ako tomu bolo v iných krajinách. Diaľnice hotové nie sú, cesty I. triedy sú v biednom stave a z vybratého mýta ide na ne približne 10 % (!) – píše o tom už preslávená správa Národného kontrolného úradu z októbra 2019. Diaľnice a rýchlostné cesty sú budované regionálne politicky. Vodičov niet a noví nepribúdajú, ani doma ani zvonku – tomu zase bráni brzdiaca imigračná politika Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Malí dopravcovia padajú, a väčší melú z posledného.
A teraz sa pýtajme, či niekto kompetentný našim dopravcom v poslednej dobe v tejto ich situácii nejako zásadne pomohol ?
Prístup Ministerstva dopravy a výstavby je úradnícky dokonalý. Podľa vyjadrenia či už hovorkyne alebo ministra Érseka zo dňa 27.12.2019, je štrajk „neopodstatnený“, „rokuje sa“ a už dávno sa predsa zriadila „komisia“, ktorá pracuje, a tak podobne.
Nie nadarmo hovorí klasik:
keď chces vec zabiť, zriaď komisiu;
keď chceš natiahnuť čas, rokuj.
Dopravcovia dávajú najavo, že čas už prezrel. Pracujem v odvetví dostatočne dlho, aby som vedel, že prezrel už dávno. Nastal čas riešení, a nie ich odkladania a naťahovania času. Dopravcovia majú pravdu. Ich náklady treba znížiť aspoň na úroveň priemeru V4. A ak chceme mať našich dopravcov úspešných v Európe, tak na ešte nižšiu úroveň. Je čas konať a vyjsť dopravcom v ústrety.
