Pre náš mladý štát teda určite nie. Šialený nápad nahnať ľudí na vysokú školu ako teliatka na jatky, môže skrsnúť iba v hlave totálneho idiota alebo génia. Kadekto si už začal mydliť ruky z toho, aký prospech to našej spoločnosti prinesie a nebudem klamať, ja som si ich mydlil tiež. Čo už aspoň spoznám viac ľudí, bude sa s kým dať vyraziť (a nielen na skúške), prípadne si budem mať s kým pokecať vo fronte na obed.
Áno aj tá moja alma mater na tento slaboduchý trik skočila, ako hladný slintavý a zároveň vychudnutý pes na žrádlo. Veď prečo by sa do takej prednáškovej miestnosti s kapacitou 200 ľudí nemohlo zmestiť kľudne aj 300. Veď študenti sú aj tak lenivci a na tie táraniny aj tak nechodia. Kto by na to aj chodil, keď sa mu ani miesto neujde a nemôže sedieť ani na schodoch, prípadne na parapete.
Špeciálnou kapitolou sú aj samotné cvičenia. Takže cvičko sa začína. Odborný asistent (chce aby sme mu tak hovorili, pri oslovení pán profesor sa zapýril a takmer si odpľul) nám povedal, že nemusíme sem chodiť všetci, lebo tu pre všetkých nie je ani miesto, a že ten zápočet sa už len nejako vybaví. Na moje počudovanie sa dvaja prítomní zdvihli a odišli. Ja som bol ale pripravení prijať čo najviac informácií. V triede bol ale hluk a tak náš odborný asistent povedali, že kto bude vykecávať, toho vyhodí. Bububu ktoré spravil, myslel vážne, a po dopísaní haluzí na tabuľu ukázal asi na 10 ľudí a oznámil im, že môžu odísť a že to myslel vážne, otvoril im aj dvere. A tak nás v triede ostalo toľko, koľko bolo miest na sedenie.
Na ostatných hodinách to prebiehalo podobne, až som začínal nadobúdať pocity, že to tí chudáčikovia odborní asistenti robia naschvál. Ale mne sa to páčilo, pretože to bolo jediné to zábavné a záživné za celý môj prvý deň na vysokej škole.
Po obede sme s mojimi novými spolužiakmi šli priamo do centra diania, do našej obrovitej školskej jedálne. Fronta sa krútila v asi troch zatáčkach a nebyť hlavnej cesty, krútila by sa aj ďalej. Lacné jedlo nás ale nenechávalo chladnými a tú frontu sme si vystáli. Rozlúčili sme sa a mne neostávalo nič iné, iba ako vyraziť na 1,5 hodinovú cestu domov, keďže intrák sa mi neušiel, nič to, aspoň že to mám za polovicu, som predsa študent.
Vysoká škola mi zatiaľ dáva veľa, veľa zážitkov, nejaké tie dotácie, sociálne štipko, nepochybujem ani o prospechovom štipku, cestovanie za polovicu, kamošov, kontakty a dobre tak aj štúdium, ale to nie je až také podstatné, hlavné je že sme tam, a že tety na úrade práce nemajú veľa práce. Ďakujeme.
