Začiatkom augusta 2009 sa konečne s manželkou vyberáme na dlho odkladaný výlet so zameraním na drevené kostolíky. Štartujeme autom z Martina v piatok predpoludním a plánujeme sa vrátiť v nedeľu. Máme vo zvyku cestovať po svete individuálne, to však neznamená, že sa na cestu nepripravíme. Máme zabalený Lonely Planet, pri prvej zastávke, v informačnom stredisku v Starej Ľubovni, kupujeme mapu s vyznačením drevených kostolíkov. Na Slovensku nepotrebujeme ani cestovné poistenie . Spiš vynechávame, pretože tam chodíme dvakrát do roka na celodenný výlet.
V obci Jedlinka je drevený kostol zavretý, zato je otvorený nový, bohato ikonami vyzdobený, pravoslávny chrám. Starší pop nás posunkom pozýva ďalej a spieva starosvetským hlasom. V pravoslávnych chrámoch sa zásadne nepoužívajú hudobné nástroje, organ by ste tam márne hľadali, len sa spieva. Okrem nás a popa sú v kostole už len dve miestne ženičky. Vojdeme do Bardejova. Poprechádzame sa po Radničnom námestí, zájdeme aj do Baziliky svätého Egídia, skutočného gotického skvostu z 13. storočia, vyzdobeného unikátnymi oltármi. Vo vnútri nie je okrem nás nikto.
Prichádzame do obce Hervartov s 500 obyvateľmi a najzachovalejším a najkrajším dreveným kostolom, zasväteným Františkovi z Assisi. Tento v súčasnosti katolícky kostol má vyše 500 rokov a je chránenou pamiatkou UNESCO. Stretávame tu troch študentov, ktorí vytvorili partiu spontánne na potulkách po východnom Slovensku, predtým sa nepoznali. Jeden chlapec pochádza z Madrásu v južnej Indii, druhý je Holanďan a dievča je z Malajzie. Čudujú sa, že im už dnes nepôjde žiadny autobus, samozrejme ich odvážame do Bardejova na autobusovú stanicu, cestou debatujeme, najzhovorčivejší je Ind. Vraví, že ho zaujíma história a príroda, pričom veľké mestá ho veľmi nelákajú. Má už pochodené celé východné Slovensko. Odporúčame im návštevu Banskej Štiavnice.
Večer dorazíme do Svidníka, ako zisťujeme, na hlavnej ulici je jediný hotel v meste, pýtame si najlepšie, čo majú, dostávame apartmán za 40 € bez raňajok. Dozvedáme sa, že hotel je úplne prázdny. Apartmán vyzerá, akoby vylepšili dvojizbový byt v robotníckej ubytovni z obdobia pred revolúciou. Manželka hrdinsky zabíja obrovského švába. Kúpeľňa je zážitkom na celý život. Som vo vani, ktorá nie je vybavená samostatnou batériou, sprchovacia hadica je primontovaná k neďalekému umývadlu. Keď sa chcem osprchovať, musím vyliezť z vane, namiešať si akurátnu vodu, aby som mohol opäť vkročiť do vane. Nábytok je z drevotriesky a má vzbudzovať pocit ako doma v obývačke - presklené vitríny sú plné kávových servisov a gýčovo vyzdobených vínových pohárov a štamperlíkov. Prechádzame sa po pešej zóne, dýchajú na nás staré časy, akoby sme cítili všade prísny pohľad Vasiľa Biľaka, ešte aj kostol vyzerá ako panelák. Ráno vyrážame k poľskej hranici. Zastavujeme pri nemeckom cintoríne v Hunkovciach, dôstojnom a pekne upravenom pietnom mieste. Dukla je areál, ktorý vidím prvýkrát v živote, za totality som sa mu s odporom vyhýbal, pretože ma odrádzal symbol komunistickej propagandy. Ide o absurdný príbeh desiatky tisícov nezmyselných obetí, ktoré nemali žiadny podstatný vplyv na celkové výsledky II. svetovej vojny. Vedeli ste, že aj na Slovensku máme Údolie smrti?
Pri pamätníku na Dukle si uvedomujeme, že na jeseň roku 1944 tu boli doslova jatky. V informačnom stredisku dostávame hodnotný výklad od sprievodkyne, ktorá osobne poznala aj generála Svobodu. Žiada nás, aby sme sa zapísali do kroniky, priznáva, že sme tu po štyroch dňoch prví návštevníci, zdôrazňujem, že je august, čiže hlavná turistická sezóna! Prezeráme si zemľanky - akési provizórne bunkre, kde mala Svobodova jednotka štáb a neskôr sa tu ukrývali miestni obyvatelia pred frontom. Všade nás sprevádzajú celé kŕdle bocianov, v tomto období sú ozdobou východného Slovenska.
Ideme podľa plánu - drevené kostoly v Nižnom Komárniku, ďalej Bodružal, Miroľa, Príkra. Kostoly sú normálne zavreté, na každom visí tabuľka s kontaktom na miestneho správcu, keď ho zavoláte, hneď príde a sprístupní kostol, niekedy zadarmo, niekedy za smiešne nízke vstupné, ktoré venujete na kostol, väčšinou je rád, že vás vidí a ochotne poskytne výklad. Miestni ľudia sú hrdí na svoj poklad. Zaujímavé je, že tam takmer nikto nechodí. Kostoly sú väčšinou postavené v obciach mimo hlavných ciest, kde autobus chodí len zriedkakedy, dá sa sem dostať autom alebo na bicykli. Cykloturistika spojená s drevenými kostolíkmi môže byť optimálnym variantom poznávacej dovolenky.
Zaujíma nás Miková, rodná obec rodičov zakladateľa popartu, Andyho Warhola. Je sobota, do stredu obce sa zbiehajú ľudia, vyhráva reprodukovaná dychovka, pred miestnym štadiónom je pokladňa s podobizňou speváka - repeťáka Roba Kazíka. Ide o „Festival rusínskej kultúry na počesť Andyho Warhola". Pozývajú nás dnu, zdvorilo odmietame. Sme ľudia, odchovaní na Led Zeppelin a Deep Purple, už pri pohľade na program nás premáhajú mdloby a predstavujeme si, ako sa svetoznámy Andy v hrobe obracia, keď jeho meno spájajú s takými vrcholnými gýčmi. Dozvedáme sa, že Múzeum Andyho Warhola v Medzilaborciach je na dlhšie zatvorené, utešujeme sa tým, že sme ho už pred rokmi navštívili. Je neskoro, snažíme sa nájsť ubytovanie čo najbližšie k našim zajtrajším cieľom. Nachádzame veľmi slušný hotel Armales v Stakčíne za 40 €, porovnateľný s ktorýmkoľvek podobným zariadením v západnej Európe alebo v USA. Pôvodne bol postavený pre ukrajinskú klientelu, škrt cez rozpočet majiteľom urobila naša vláda zavedením vízovej povinnosti pre ukrajinských občanov. Okrem nás je tu ubytovaná už len jedna dvojica, nechápeme, z čoho hotel žije.
Národný park Poloniny je malebná lokalita v najvýchodnejšom cípe Slovenska, ohraničená zo severu poľskou a z východu ukrajinskou hranicou. Výzor hôr je úplne iný ako Tatry, pripomína mi skôr niektoré miesta v Pyrenejách. Balzam na dušu. Topoľa je rodnou obcou Alexandra Duchnoviča, národného buditeľa Rusínov a majú gréko-katolícky drevený kostol sv. archanjela Michala z roku 1650, podopretý drevenými podperami, aby nespadol. Dovnútra sa nám nedá dostať.
Do Ruského potoka prichádzame v čase nedeľnej bohoslužby v novom grécko - katolíckom chráme, keď nás zazrú veriaci, jeden ihneď vychádza a ochotne nás zavedie do starého dreveného kostolíka, ktorý využívajú len v čase veľkých sviatkov. "Vitajte, mňa volajú Janko". Zaujímavé je vidieť v interiéri časť zreštaurovaných ikon a malieb, na zvyšok ešte len čaká ruka profesionálnych záchrancov týchto umeleckých pokladov. Slováci tam nechodia takmer vôbec, občas sa objavia Česi alebo cudzinci.
V Uliči sa cesta obracia na sever pozdĺž ukrajinskej hranice. Nasleduje Uličské Krivé - drevený kostol s nádhernou šindľovou strechou a barokovou vstupnou bránou.
Prichádzame do najvýchodnejšej obce Slovenska. Nová Sedlica je zo severu a z východu ohraničená vysokými kolmými stenami Bukovských vrchov, hlavného karpatského hrebeňa. Na naše prekvapenie je už roky presťahovaný do skanzenu v Humennom. Jediná existujúca mapa je teda neaktuálna.
Koketujeme s myšlienkou odskočiť si na Ukrajinu, serióznejší hraničný prechod je v Ubli. Túlame sa popri ukrajinskej a zároveň schengenskej hranici, preto nás každú chvíľu zastavujú pohraničiari, zakaždým musíme otvoriť kufor. Inak sú milí a odporúčajú nám ísť na Ukrajinu radšej autobusom, pretože nemusí čakať na hranici, zatiaľčo autom by sme sa zdržali aj 5 hodín, museli by sme mať hasiaci prístroj ako povinnú výbavu v aute a pravdepodobne musíme vložiť do pasu drobný úplatok 20 hrivien, aby nás vôbec Ukrajinci pustili. Upozorňujú, že tam je úplne iný svet, ale veď presne to nás láka. Po zvážení času sa rozhodneme, že nabudúce pôjdeme osobitne na Ukrajinu. Poznáme Slovensko, pochodili sme celkom slušne veľkú časť tzv. vyspelého sveta, ale jednu susednú krajinu vôbec nepoznáme.
Pôvodne renesančný kaštieľ v Humennom z roku 1610 bol prestavaný Andrássyovcami v 19. storočí na barokový zámok podľa francúzskeho vzoru, a podarilo sa to skvelo. Vo vnútri je zaujímavá umelecko-historická a prírodovedná expozícia. Opäť sme takmer sami, sprievodkyňa nám dáva hodnotný výklad. Vedľa je múzeum ľudovej architektúry v prírode - skanzen.
Prechádzame okolo Zemplískej šíravy, míňame Michalovce a zastavujeme ešte v Hanušovciach, navštívime renesančno - barokový kaštieľ so zaujímavým vlastivedným múzeom. Čím to je, že väčšina návštevníkov sú Česi?
Cestou domov diskutujeme o neuveriteľnom jave. Počas celého nášho trojdňového výletu sme postretali minimálny počet turistov, Slovákov takmer vôbec, zopár Čechov a len troch cudzincov. Máme predsa čo ukazovať. Našu nádhernú prírodu a 500-ročné fresky v zázračných drevených kostoloch východného Slovenska nikto nepozná. Ubytovacích možností je málo, ale ani nemajú kvôli komu fungovať. Neexistuje takmer žiadny propagačný materiál, keď sa niekde objaví neaktuálna mapa, je drahšia ako mapa Londýna. Ku kostolom nefunguje väčšinou žiadna verejná doprava. A načo? Plní nového poznania, vraciame sa domov neskoro večer, unavení, ale výsostne spokojní.
