Kvalitná, i keď trochu hlučná kapela hrá do tanca rozradosteným Švédom, tešiacim sa z bronzových medailí po víťazstve s USA. Podlaha je lepkavá od rozliateho piva, po obvode stanu sú televízne obrazovky s donekonečna sa opakujúcim záznamom gólov z posledných zápasov.
Vidíme s osudom zmierených Čechov i Fínov, občas zaznie aj slovenčina. Niekoľko málo Kanaďanov je pred finále slabá podpora. Najviac je Rusov – partie mladých pijú pivo, tancujú spolu so Švédmi na parkete, a dokonca aj po stoloch - trochu sa predvádzajú, ale inak sú v norme. Pri vedľajšom stole majú iní Rusi rozložené štetce a „bojové“ farby, navzájom sa zdobia. Ruská trikolóra je všade, vidím transparent s nápisom Rusko dopredu!, obrovský bubon, tričko s kompletnou ruskou hymnou. Traja námorníci mi ochotne pózujú pred fotoaparátom, rovnako krásavica v kroji a rodinka s kozáckymi čiapkami. Odrazu nastáva všeobecné vzrušenie, keď do stanu vchádza švajčiarska krava Cooly, senzačný maskot šampionátu. Všetci sa s ňou chcú odfotiť, žartuje, rozdáva radosť, je na roztrhanie. Mám rád túto atmosféru medzi ľuďmi, ktorých spája láska k hokeju. Niektorých tu stretávam každý rok, ako napríklad partiu Fínov v čiernych mafiánskych oblekoch. Český Fantomas tento rok chýbal, rovnako aj starší pán z Fínska v pestrofarebnom laponskom kroji. Vchádzame do haly, púšťajú nás bez akejkoľvek bezpečnostnej prehliadky a nemajú nič proti fotoaparátu, čo je príjemný pocit. Podľa môjho hrubého odhadu je tu asi tri štvrtiny ruských divákov, všetci sú mimoriadne slušní.
Už v prvých sekundách zápasu sa ozýva mohutné: „Šajbu, šajbu!“. Sedíme na skvelom mieste v prvom rade za bránkou, kde sa uskutočňuje všetko podstatné. Hokej je vynikajúci. Mužstvá sú schopné hrať 7 minút bez prerušenia, pretože takmer neexistujú nepresné prihrávky, či naverímboha vyhodený puk, hráči dokonale ovládajú techniku, čítajú hru, spracujú puk v obrovskej rýchlosti. Mám možnosť sledovať detaily tvrdých osobných súbojov, individuálne umenie hráčov. Víťazný gól Radulova sa odohráva asi 6 metrov od môjho sedadla. Iľja Kovaľčuk takmer neschádza z ľadu, diváci mu strašne veria. Vždy, keď sa dotkne puku, pokrikujú: „Iľjuška, daváj!“. A tento sympaťák, najväčšia hviezda šampionátu hrá ako o život, i keď nerozhoduje o titule priamo, ako vlani v Quebecu. Kanaďanom sa nedarí vyrovnať, hráči ako Doan, Spezza, Heatley, aj prekvapujúco nízky a vrtký Martin Saint Luis stroskotávajú na ruskej obrane a famóznom brankárovi Bryzgalovovi. Titul obhajujú Rusi, predvádzajú sa ako zohratý tím, poskladaný z obetavých hviezd. Symbolické je, keď Kovaľčuk dostáva trofej pre najlepšieho hráča turnaja, položí ju na ľad a „odkopne“ asi 10 metrov bokom – o toto individuálne ocenenie mu predsa nešlo. O chvíľu už drží nad hlavou pohár majstra sveta a je šťastný, presne tak, ako väčšina obecenstva: „Molodci, molodci!“. Dovidenia, priatelia z Bernu, dúfam, že sa o rok stretneme v Kolíne.
