k realite a všimneme si ľudí okolo seba, desí nás kolektívna monotónnosť a pasivita. Predpokladám, že koreňom celého neduhu je neustále tvrdšie konkurenčné prostredie do ktorého sme sa dali vtiahnuť ako do nekonečného víra povinností. Pracovné vypätie a stres nás núti čoraz intenzívnejšie sa ponárať do problémov na úkor harmónie, emocií a spontánnosti, mnoho krát aj v tých najimtímnejších chvíľkach. Je celí život len práca? Je za tým naozaj onen biblický „mamon“, alebo len zbabelosť a emociálna tuposť. Fakt je že pri tomto tempe nám ani neostáva energia a čas sa nad tým zamyslieť a usporiadať si priority .Utešujeme sa frázou „potom“ lenže kedy potom, sme tu snáď navždy? Strach z chudoby alebo straty spoločenského postavenia považujeme za najväčšiu tragédiu, pracovné zlyhanie si zamieňame z neschopnosťou a hanbou .A možno aj preto po dosiahnutí nejakej méty vytyčujeme v zapätí dve. Dokedy? Dokedy najčastejšou komunikáciou v rodinách budú peniaze a kariéra, až na druhom mieste zdravie detí a pohoda. Mylne sa klameme že hmotné statky nám zabezpečia vysnívanú pohodu a kľud a bez zaváhania sme schopní zadlžiť sa aj na desiatky rokov. Viem, je veľmi ťažké vystúpiť z vlaku aspoň dovtedy kým sa spoločnosť bude rozdeľovať na ambicióznych a čudákov , ale nie sú čudáci tí ktorí osemnásť hodín pracujú a aj tak nemajú nikdy dosť?
