Každý, kto pracuje v zdravotníctve mi určite dá za pravdu, s koľkou nevraživosťou ľudí sa pri výkone nášho povolania stretávame, a to, slúžime ľuďom a pomáhame im... No niekedy pacienti zabúdajú na slušnosť a namiesto slov vďačnosti si vypočujeme niečo iné... Je to tak a zrejme to tak aj bude, bohužiaľ...
Práca zdravotníckeho pracovníka je veľmi náročná, vyžaduje si trpezlivosť, kondíciu nielen fyzickú ale aj hlavne psychickú. Aj tento rok mám brigádu v jednom zdravotníckom zariadení. Ako aj po minulé roky aj tento rok už troška so zvyku som zakotvil v tomto odbore.
Do práce som nastúpil začiatkom prázdnin. Domov dôchodcov a v ňom dva krát menej pacientov na koľko som bol zvyknutý v predošlých brigádach. Fajn, zaúčanie bolo bleskové, veď mám už 2 roky odrobené, čo ma môže prekvapiť?! Super kolektív zdravotných sestier i ošetrovateliek ma prijali do kolektívu zamestnancov. Som rád, veď tu budeme spolu 2 mesiace, musí nám to fungovať... Začínam si postupne zvykať na pacientov, vykonávam svoju prácu...
Stretávam sa tu s "bežným problémom", žiaľ negatívnym...
Alkohol u pacientov, nadmerná konzumácia, no povedzme si otvorene, že to je asi všade tak. Máme zviazané ruky, musíme trpieť agresivitu pacientov a to nielen v stave „alkoholického opojenia...“ Pacienti sú s dobou, ktorá ide čoraz agresívnejší, neuvedomujú si, že človek v bielom alebo červenom (RZP) mu pomáha, nechce mu akýmkoľvek spôsobom ublížiť... Máme zviazané ruky.... Zákony neumožňujú obmedzovať slobodu agresívneho pacienta, vraj porušovanie práv ľudí a osobnej slobody... Ale tvorcovia takéhoto zákonu, pamätali ste na ľudí, ktorí sú v styku s takýmto pacientom? Aj to, keď pacient je agresívny a ohrozuje personál, to nie je obmedzovanie práv a slobody zdravotníckeho pracovníka? Asi nie, veď mi znesieme... Koľké verbálne i fyzické útoky som si počas dvoch rokov zažil... A nemôžeme sa vyhovárať, že pacienti sú psychicky chorí, oni vedia čo robia a niekedy veľmi dobre to vedia... Spomeniem s predminulého roka príhodu, keď sme staršiu pani umývali v sprche a začala ma kopať do brucha... Je to tu zas, sme bezradní. Nemôžeme nič robiť... No pacienti si môžu dovoliť všetko, hrubo vynadať alebo bez problémov napadnúť personál. Je to ale smutné, pretože určite každý z nás, zdravotníkov, nemá v úmysle pacientovi uškodiť, naše povolanie je zamerané hlavne na pomoc ľuďom, nie na to, aby sme im ubližovali... No niektorí to asi nechápu a sú veľmi, veľmi agresívny...
To bol jeden problém, ktorý tu opisujem, fyzická agresivita... Keby mám začať písať o agresivite psychickej, tak asi mi stránky blogu nepostačia, pretože o tom by sa dali písať eseje, ako pacienti dokážu zneužívať dobrotu personálu, človek prichádza niekedy domov strašne psychicky unavený, no to je tak všade, v každom povolaní, ktoré súvisí s prácou s ľuďmi a je len na ľuďoch ako spríjemnia prácu druhým ľuďom, alebo naopak, ako ju znepríjemnia...
Čo by ste robili Vy, ak by ste vykonávali povolanie zdravotníka a prácu s agresívnym správaním cielenej agresivity i necielenej inej osoby? Ako by ste k tomu pristupovali? Názory privítam v diskusii :)
