Príbeh z každodenného života nie každého prežitý a každodenný...
Písalsom článok o mojej dobrovoľníckej činnosti počas prázdnin. Mali sme tam jednéhopacienta asi 84- ročného pána, ktorý mal problémi s pľúcami. Raz som murobil doprovod na rehabilitáciu môžem povedať že som s ním strávil veľačasu. V jeden teplý deň prišiel doktor a išiel sa na neho pozrieť,konštatoval že zavoláme záchrannú službu a klient bude prevezený do Trnavy napľúcne oddelenie. Keďže som mal službu tak sme ho išli baliť spolu so sestričkou.Obliecť, prebaliť a pripraviť na transport do nemocnice. Mali sme hopripraveného za 5 minút a čakali sme na záchranku. Dal som mu ešte napiť, abynebol smädný a rozprávali sme sa, že nechce isť do nemocnice a keď musí, tak sateší keď príde naspäť medzi nás. Prišla záchranka a naložili sme ho na nosidláa išiel von do vozdila. No před výťahom zastavil sanitkára a rozlúčil sas nami a hovoril už sa teším keď prídem späť. A ja som mu povedal:„Nebojte sa pán... xzy…za chvíľku prídete naspäť a budeme chodiť na prechádzky.Čas letel, tento pán bol týždeň, dva v nemocnici nemali sme žiadneinformácie jako sa má … Popoludní zzvoní telefón: Dobrý deň, oznamujeme vám žepán xyz zomrel na zlihanie polovice plúc. Hmmm, ja som mu sľuboval, že zachvíľku bude doma, a on nikdy už nepríde… Strašné, no rozlúčil sa s nami is rodinou a mi sme uznali, že smrť bola skôr vykúpením ako žiaľom, pretožeon sa už netrápil bolesťami. No asi nikdy nezabudnem na ten pohľad, ktorým smesa lúčili na oči upriamené do zeme a sklesnutá hlava…
DedoŠimon, myslím na Vás a chýbate mi, pretože sme toho veľa spolu prežili …
