Na chodbe som sa stretol s jednou kamarátkou. Povedzmesi na rovinu: je postihnuta ale je to super baba zato. Dali sme sa do reči kedykončí a aku hodinu maju po prestávke. Klasika medzi študentami. Časté otázky.Po prestavke som prišiel do triedy a spolužiačka jedna mi podšplechla pod nospoznamku typu : „To s kym si sa bavil?!“ Keď som jej povedal, žes kamarátkou, potočila s hlavou a povedala, že to je teda kamaratka…
Neviem čo som mal v tej chvíli povedať, ale keďžekamaratov si obraňujem ako len viem spustil som, nech sa nezaujima o tos kym sa bavim, mam právo si vyberať priateľov. Ja ti tiež nehovoríms kým sa máš a s kým sa nemáš rouprávať. Boli sme dorozprávaní.
Nemyslím si, že človeka by mali iní posudzovať podľavzhľadu, podľa toho či je alebo nie je zdravý, podľa značkového alebo obyčajnéhotrička aj keď v dnešnej dobe to tak letí, priznajme si to. Ale ja sa pýtamprečo? Mentalita ludí alebo nejaký skritý zámer nelogického správania sa? Podľamôjho názoru nie je podstatné jako človek vyzerá, ale podľa toho aké másprávanie a aké má vnútro – srdiečko. Možno si to len ja myslím a som vo svojomsne, aby si ľudia pomáhali… Sen, ale mohla by to byť realita, nemyslíte?
