Medzi vývinové obdobia ktorými človek prechádza patrí i staroba. Na hodine máme skvelú pani profesorku s ktorou preberáme nielen učivo podľa knižky ale vysvetľuje nám ho aj na príbehoch, ktoré píše sám život. Staroba a nástup do dôchodku je veľkou zmenou v živote „starého“ človeka. Mení sa jeho ekonomická ale i emocionálna a sociálna sféra. S učiteľkou sme sa rozprávali, že deti často svojich rodičov umiestňujú do domovov dôchodcov alebo penziónov. I napriek tomu, že niekedy sa to týmto starým ľuďom nie moc páči.
Učiteľka vyjadrila názor s ktorým som veľmi súhlasil a podnietil ma k tomu, aby som tento článok napísal. Povedala asi niečo v takom zmysle, že pokiaľ sme boli malé deti, naši rodičia boli vždy pri nás, keď sme boli chorí, postarali sa o nás, neodložili nás niekam, kde sa o nás postarajú cudzí ľudia.
Preto by sme si mali uvedomiť, že aj mi im dlžíme opateru, pomoc a podporu, keď to potrebujú.
Sú to predsa naši rodičia, naši blízky ľudia na ktorých by nám malo určite záležať. A keď to nie je v našich silách a sme nútení rodičov umiestniť do domova dôchodcov alebo penziónov, nezabúdať na nich... Nenavštevovať ich len pred dôchodkom ( ako to často žiaľ býva) ... Ale navštevovať ich pravidelne, prejaviť im lásku, náklonnosť. Tie city, bez ktorých je človek prázdny... opustený... Do časti staroby žiaľ, patrí aj smrť... Nie je to moc príjemná téma, no ako sa človek narodí, musí raz aj zomrieť. V mojich článkoch na blogu ste mohli už čítať podobné články, kedy na niekoho spomínam počas mojej práce v domove dôchodcov.
Blížia sa sviatky Všetkých svätých, čas kedy chodíme trošku viac ako inokedy na hroby svojich blízkych, priateľov a známych. Máme nádej, že na takom mieste akom je cintorín sa môžeme porozprávať aspoň v duchu so svojimi príbuznými, ktorí hľadia na nás z hora. No chcem pripomenúť, že nielen počas sviatkov by sme si mali spomínať na našich blízkych, ale vždy, keď len, žiaľ v myšlienkach a spomienkach a zážitkoch ktoré sme s nimi prežili...
