Operácia - časť 1

Bola sparná augustová noc. Digitálky na mojom nočnom stolíku vyžarovali do tmy zeleným svetlom čas 23:00. Nemohol som zaspať. Práve som sa vrátil z policajného seminára jednotiek rýchleho nasadenia vo Washingtone a fajnovo som si pospal v lietadle. Vlastne som si dobre pospal aj na seminári, pretože naša Los Angeleská jednotka bola v podstate priekopníkom všetkých noviniek v tejto brandži, takže som so všetkým bol oboznámený už pred peknými pár týždňami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

To teplo som už nemohol vydržať. Vyskočil som z postele. Potme som, ako inak, zakopol do kufra, ktorý som ešte nestihol (teda nechcelo sa mi) vybaliť. Potichu som zahrešil a pokračoval som vo svojej ceste do kuchyne po pohár osviežujúcej vody z vodovodu. Bol som vo dverách kuchyne, keď zadrnčal telefón. Schmatol som slúchadlo:

"Prosím"

"Poručík Sikorski?" ozval sa hlas operátorky.

"Pri telefóne," potvrdil som.

"Máme tu kód 073," zahlásila bez akéhokoľvek náznaku vzrušenie, ktorý som si všimol u ostatných operátoriek pri tomto hlásení.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

"Hneď som na stanici. Kto vedie akciu?" spýtal som sa.

"Kapitán Nowotny, pane."

"Vďaka," a zložil som.

"Takže kód 073, ozbrojení páchatelia s vyše 10 rukojemníkmi. To bude vážne. Mal by som si pohnúť," rozmýšľal som v duchu.

Rozbehol som sa do obývačky, kde som mal šaty, len tak rozhodené dookola. Ani som poriadne nerozmýšľal, čo si obliekam. Vždy pred akciou ma premklo strašné vzrušenie. Tam niekde, vo veľkomeste, je desať, možno i viac, ľudí, na ktorých mieria zbraňami a vyhrážajú sa im smrťou, hoci sa ničím neprevinili. Konečne som našiel všetky časti odevu, hoci dodnes sa nedokážem zbaviť pocitu, že som si navliekol dve rozdielne ponožky. Schmatol som kľúče od svojho austina a zbehol som do garáže. Auto prekvapujúco naskočilo na prvý raz a ja som odfrčal na stanicu.

SkryťVypnúť reklamu

Na vrátnici som náhlivo vytiahol preukaz a už som sa ponáhľal po dlhej chodbe osvetlenej studeným bielym svetlom. Lemovalo ju množstvo dverí. Zrazu z jedných vyšiel veliteľ zásahu, kapitán Dan Nowotny. Keď ma zbadal, povedal:

"Konečne si tu, Peter, za 5 minút briefing v 22-ke."

"Ok, hneď som tam," odpovedal som a vošiel som do vedľajších dverí.

Bola to šatňa. Hneď som zamieril ku svojej skrinke . V náhlivosti som zhodil civilné šaty a navliekol sa do "pracovného". Natiahol som si taktickú vestu, na hlavu kuklu, pripevnil zásobníky, zatiaľ prázdne, na lýtko púzdro na svoju "devinu". Potom som zbehol do briefingovej miestnosti číslo 22. Vyzeralo to tak, že som bol posledný. Zavrel som dvere a na kapitánov pokyn som zhasol svetlo. Sadol som si na svoje obvyklé miesto úplne vzadu. Predo mnou sedeli ôsmi ďalší členovia jednotky a vpredu pri mape objektu stál kapitán. Začal:

SkryťVypnúť reklamu

"Takže chlapi, v prvom rade prepáčte, že sme vás takto neskoro v noci vytiahli z postelí, no situácia je naozaj vážna, takže je nevyhnutný okamžitý zásah. V skratke asi toľkoto: neidentifikovaný počet teroristov zajal guvernéra v jeho rezidencii. Členov ochranky eliminovali, zopár zastrelili, niekoľkých zranili, presné počty nepoznáme, no mali by byť už k dispozícii na mieste akcie. V dome je asi dvadsať rukojemníkov, vrátane guvernéra, jeho ženy a dvoch detí vo veku 13 a 8 rokov. Pán Wilson, vrátnik, ušiel a všetko bezodkladne hlásil. Teraz nám povie, čo videl."

"Tí teroristi prišli jeepom," začal postarší pán, ktorého som si doteraz nevšimol, pretože stál v tieni "prelomili závoru a za jazdy strieľali, koho videli. Boli asi ôsmi. Vošli hlavným vchodom, ozvalo sa pár výstrelov a dajaké výkriky. Jeden z nich odstavil auto v podzemnej garáži a potom zostal spolu s ďalším hliadkovať vonku. To je všetko, čo viem."

SkryťVypnúť reklamu

"Ďakujeme," opäť sa ujal slova kapitán, "rezidencia je obkľúčená, nad miestom hliadkuje vrtuľník. Útočníci pravdepodobne zabudli na strechu, pretože tam nik nestráži. Využijeme to. Červený tím, Sikorski, Posa, Swenzar a ja ideme zo strechy. Modrý tím, Gubrence, Sordal a Kerzag, idú zozadu. Je tam veľká okrasná záhrada, do budovy sa dostanete vchodom cez kuchyňu. Zelený tím, Hudson, Aiban, Zachary, podľa plánov rezidencie sú v prednej časti živého plotu dvere, o ktorých vieme len my a ochranka. Idete tade. Nejaké otázky?"

"Pane," ozval som sa,"a čo ochranka? Nevieme niečo o pokusoch o odpor?"

"Nevieme o nich nič, ale je to možné. Podrobnosti na mieste. Poďme na to, páni."

Všetci sa zodvihli, vo vedľajšej miestnosti si vzali prilby a vysielačky, vyšli von a nastúpili do čiernej dodávky.

Čierna dodávka s vreštiacou sirénou a blikajúcimi majákmi sa rútila nočným LA. Vovnútri sme medzitým kontrolovali zbrane a dopĺňali muníciu. Každý bol ticho, potichu sa lúčil so svojimi drahými. Bola to náročná akcia, vedeli sme, že sa môže stať čokoľvek, mohla to byť naša posledná misia. Napriek tomu, keď sme dorazili na miesto, každý z nás vystupoval s elánom, pripravený nakopať tých "bastardov do prdele". Radoví policajti na nás pozerali s akýmsi skrytým nadšením, úľavou, že preberáme velenie i zodpovednosť a ich odsúvame do vítanej úlohy obyčajných štatistov. Vždy ma prekvapilo, že doma som pociťoval veľké vzrušenie, no príchodom na miesto toto opadlo. Cítil som sa neohrozene, akoby som svoj osud mal pevne v rukách. Šiel som po víťazstve. Bolo na dosah ruky. Len na pol ucha som zachytil posledné špecifikujúce informácie o doterajšom vývine udalosti, presný počet osôb, zranených a podobne. Z myšlienok ma vytrhol burácajúci rachot motorov pristávajúceho vrtuľníka a ostré svišťanie listov jeho rotora. Stroj mäkko pristál a my, červení, sme sa k nemu pohli.

V slúchadlách som počul kapitána, sediaceho vedľa mňa:

"Červený tím na palube. Modrí a zelení, zaujmite pozície!"

Ozvalo sa potvrdenie veliteľov tímov. Už sme boli vysoko vo vzduchu. Opäť tu bol ten pocit. Zvuk motora akoby prichádzal z veľkej diaľky a mne sa zahmlilo pred očami. Neviem, či prešla sekunda, či hodina. Po pár minútach, ktoré sa zdali byť nekonečné, sa v slúchadlách ozval pilot:

"Sme na mieste."

Všetky pocity boli preč. Bol som opäť sám sebou, triezvo uvažujúci, dalo by sa povedať, že až chladnokrvný člen policajnej jednotky rýchleho nasadenia.

"Akcia!" zavelil kapitán.

Štyri laná klesli do hĺbky. Pripol som poistku na lano a spustil som sa. Dohmatol som ako prvý.

"pierre na mieste!" vravím do mikrofónu a zrakom pátram po podozrivom pohybe.

"carlos na mieste!" hlásil Charlie.

"Tango na mieste!" pridal sa Miles.

"Mickey na mieste!" Dan dohmatol posledný.

Všetci zrakom pátrali navôkol a zabezpečovali veliteľa, ktorý dával pokyn k akcii:

"Červený na mieste, modrý a zelený, podajte hlásenie!"

"Modrý na mieste!"

"Zelený na mieste!" počul som v slúchadlách.

"Jednotka, VPRED!" zaznel rozkaz.

Pomaly som šiel k jediným dverám, vedúcim na druhé poschodie. Zozadu ma istil veliteľ, strany Charlie a Miles. Približoval som sa k dverám pomaly, meter za metrom. Boli sme pri dverách.

Peter Sýkora

Peter Sýkora

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ťažko povedať, kto som, ono to vlastne poriadne neviem ani sám. Som samurai, bojovník. Nie len povolaním (vojak), ale aj presvedčením. Zaujímam sa o japonskú kultúru ako takú, učím sa po japonsky, cvičím bojové umenia (kendo, iaido, kyudo). A mojím snom je žiť v Japonsku. Ťažko rozprávať sám o sebe, človek si na mňa musí vytvoriť svoj názor sám. Zoznam autorových rubrík:  PoviedkySúkromnéPríbeh jednej lásky

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu