Ponechajme bokom akademické diskusie o tom, či mal parlament čakať, kým bude v Zbierke zákonov uverejnené predbežné opatrenie Ústavného súdu SR pozastavujúceho účinnosť zákona, ktorý zavádza verejnú voľbu niektorých funkcionárov. Postačí, keď ostaneme pri dvoch konštatovaniach: Keby bol Richard Sulík štátnik, a nie nedočkavý manažér so žraločími inštinktmi, na Zbierku zákonov by počkal a ako predseda parlamentu by voľbu nevyhlásil. Keby to myslela koalícia s novou politickou kultúrou vážne, počkala by aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci samej - teda či je, alebo nie je zákon v súlade s ústavou.
Voľba generálneho prokurátora odhalila pozoruhodné paradoxy. Koalícia zvolila Jozefa Čentéša v tajnej voľbe, ale presadzovala voľbu verejnú. Opozícia chcela vždy voľbu tajnú, ale na hlasovaní sa nezúčastnila. Kým v prípade opozície išlo o gesto, ktoré sa dá interpretovať aj ako (možno predstieraná) úcta k autorite Ústavného súdu SR, konanie koalície je hlboko nekonzistentné.
Jedným z hlavných argumentov v prospech verejnej voľby bola transparentnosť. Unáhlené a tajné zvolenie Jozefa Čentéša zvádza k domnienke, že v danom čase boli v koalícii zažehnané všetky zákulisné spory, a preto si mohli tento spôsob hlasovania dovoliť. Ak by to bola pravda, tvrdošijné presadzovanie verejnej voľby by sa razom dostalo do úplne iného svetla. Nie transparentnosť, ale úsilie disciplinovať vlastných poslancov by bolo v takom prípade dominantným motívom. Otázka potom stojí tak, či pod rúškom transparentného hlasovania nešlo časti koaličných bossov o mutáciu slobodné poslaneckého mandátu na ľahko imperatívny.
Iba ťažko môže obstáť argument, že urýchlenie voľby generálneho prokurátora bolo nevyhnutné s ohľadom na dĺžku času neobsadenia tejto funkcie. Spôsobili to sami koaliční politici a ich povinnosťou teda bolo aj počkať na ústavné rozuzlenie nimi režírovanej frašky. Inak sa totiž nedôstojné a nekultúrne fotenie si hlasovacích lístkov a obviňovanie sa z korupcie a vydierania pri predchádzajúcej voľbe ani nazvať nedá. Pre poriadok treba dodať, že ak sa politický a právny úpadok nemá ešte prehĺbiť, ústavní sudcovia by nemali rozhodnutie o merite veci neúmerne naťahovať, aj keď môžu byť oprávnene urazení nespôsobným vyjadrením Richarda Sulíka, že ich predbežné opatrenie je „čudné". Raz darmo, z predsedu SaS kultivovaný politik už nebude, z Ústavného súdu SR by však raz mohla byť inštitúcia s prirodzenou autoritou.
Vo vyššie popísaných súvislostiach je postavenie Jozefa Čentéša prinajmenšom problematické. A nespôsobil si to sám. Voľbu totiž režírovala vládna koalícia, nie on. (Na druhej strane mohol kedykoľvek odstúpiť.) Ak by ho aj prezidenta Ivan Gašparovič vymenoval do funkcie obratom, prešľapy sprevádzajúce voľbu prvého muža prokuratúry by jeho autoritu a legitimitu výrazne oslabovali. Prinajmenšom opticky by Jozef Čentéš vyzeral ako stranícky nominant. Nech sú výhrady voči Dobroslavovi Trnkovi akékoľvek, bol prvým a zatiaľ posledným šéfom prokuratúry, na ktorom sa zhodla koalícia s opozíciou.
Za zdráhaním sa prezidenta Gašparoviča vymenovať Jozefa Čentéša do funkcie nemusí byť len jeho ústavná útlocitnosť. Prinajmenej prípad vylúčenia Františka Gauliedera z parlamentu pod jeho taktovkou svedčí o deficite úcty Ivana Gašparoviča k ústavnosti. Na prokuratúre sa už otvorene hovorí o tom, že Jozef Čentéš prisľúbil Martinovi Laukovi a Marošovi Žilinkovi funkcie námestníkov generálneho prokurátora. Martin Lauko ako nominant KDH kedysi vystriedal Ivana Gašparoviča vo funkcii generálneho prokurátora ČSFR. Potom bol zase aktívnym členom KDH, počas prvej Dzurindovej vlády sa na prokuratúru vrátil v pozícii námestníka a pôsobí tam ako radový prokurátor dodnes. Maroš Žilinka je bývalý prokurátor, v súčasnosti robí štátneho tajomníka ministrovi vnútra Danielovi Lipšicovi. Ak sa tieto informácie dostanú k blogerovi, niečo o nich isto vedia aj v prezidentskom paláci, kde si ich môžu vysvetľovať ako úsilie KDH a Daniela Lipšica o ovládnutie prokuratúry.
Verejnosť iba okrajovo zaznamenala neúčasť poslanca KDH Petra Muránskeho na voľbe generálneho prokurátora. Už počas schvaľovania novely zákona o prokuratúre vyjadril obavy o jej osud. Poslanec Muránsky povedal: „V čase, keď je verejnosť traumatizovaná voľbou generálneho prokurátora, sa navzájom obviňujeme z toho, aká voľba je správna, či tajná alebo verejná, kto háji nestrannosť, nezávislosť, transparentnosť prokuratúry, keď toto je absolútne nejasné, objavuje sa tu zákon, minimálne vzbudzujúci vážne podozrenia zo snahy podriadenia prokuratúry výkonnej moci. (...)Takto koncipovaný zákon bez pozmeňujúcich návrhov sa každej vládnej moci musí vrátiť ako bumerang." Peter Muránsky povedal viac než všetci opoziční kritici dohromady. A svojou neúčasťou na voľbe generálneho prokurátora povedal ešte viac.
Kontext zvolenia Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora je nešťastný. Pre prokuratúru aj neho samého. A aj keď sa to možno nezdá, ešte aj po osemnástich rokoch stále budujeme štát. Z tohto pohľadu je príbeh voľby Jozefa Čenéša nešťastnejší ako nešťastný.
