Neformálne podujatie už druhý rok po sebe zvolal advokát, bývalý premiér a predseda KDH Ján Čarnogurský. Prišlo okolo 60 ľudí. Medzi inými aj bývalý dlhoročný poslanec SNS Víťazoslav Moric, ľavicový intelektuál Eduard Chmelár a mladý predseda SDĽ Marek Blaha. V hlúčiku ľudí počúvajúcich spev národných a ľudových piesní milých dám z východného Slovenska bolo vidieť aj prvého československého špióna na území bývalého Sovietskeho zväzu po roku 1989 a prvého šéfa slovenskej rozviedky Igora Cibulu. O ceste Jána Čarnogurského na Modravú horu, ktorá viedla cez Kosovo, sa pravdepodobne čoskoro dočítame na jeho stránke jancarnogursky.sk.
Ťažko písať o motivácii jednotlivých prítomných, prečo prišli v tento sviatočný deň do pohoria, ktoré síce máme v štátnom znaku, no všeobecné povedomie o jeho existencii je trochu zahalené hmlou. Za seba môžem povedať, že išlo o potvrdenie si historickej identity, ktorá je nielen slovenská a československá, ale aj uhorská.
Uhorsko je dnes na Slovensku vnímané v dvoch prevažne negatívnych súvislostiach. Prvá: išlo o štát, ktorý v 19. storočí Slovákov takmer pripravil o národnú identitu. Druhá: ide o mytologizovaný historický symbol nacionalistov z Jobbiku a Fideszu, podľa ktorých bolo Uhorsko maďarským národným štátom. Jedno aj druhé vnímanie sú veľmi úzke, nehistorické a nepravdivé.
Uhorsko bolo viacnárodným štátom, ktorému nevládli len Maďari (Arpádovci), ale aj iné panovnícke rody: český kráľ Václav III., Oto Bavorský, Anjouovci, Jagelovci, Luxemburgovci, v rakúsko-uhorskom štáte nám potom spoločne vládli takmer 400 rokov dve vetvy rodu Habsburgovcov. A bolo to ešte oveľa komplikovanejšie, ale v tomto texte o to nejde. Skrátka a dobre, postmoderným slovníkom môžeme povedať, že Uhorsko bolo dlhé stáročia multikultúrnym štátom Maďarov, Slovákov, Rumunov, Nemcov Chorvátov i Srbov. A Židov. Vyznávali sa v ňom kresťanstvo (od katolíckeho, cez protestantské, až po pravoslávie), židovská a v malej miere aj moslimská viera. Uhorsko prišlo o svoju národnostnú toleranciu najmä v 19. storočí, obzvlášť počas takzvanej jari národov, ktorá však bola zároveň aj zrodením militantného nacionálneho egoizmu.
Ťažko sa preto hnevať na Maďarov, keď Slovensko volajú Hornou zemou. Je to vyjadrením ich historického vedomia, aj keď tušíme, že poniektorí z nich sa nevedia zmieriť so súčasným geopolitickým status quo. My sa len môžeme zamýšľať, prečo sme si dali vnútiť predstavu, že naša historická identita sa viaže len na hranice súčasného slovenského štátu. Aj Dolná zem, Veľká nížina či Sedmohradsko politicky a kultúrne utvárali našu identitu. A my by sme sa o ňu mali začať zaujímať. Inak nám ju ukradnú nacionalisti považujúci Uhorsko za maďarský národný štát.
Z týchto dôvodov považujem oslavu sviatku slovanských vierozvestcov na najvyššom vrchu Maďarska za príhodnú symbolickú udalosť. Zdá sa vám, že je to priveľký mišmaš? Áno, je. Celá stredná Európa je mišmaš. Tak napríklad Česi spolu s nami oslavovali Cyrila a Metoda a hneď deň na to (dnes) si pripomínajú upálenie majstra Jána Husa. Všetci traja vyšli z lona tej istej cirkvi, no reprezentujú celkom odlišné symboly. A tak to je aj v našich dejinách a tak sa to má aj s našou súčasnosťou.
Utorková oslava mala ešte jeden rozmer. Koľko iných slovenských osobností, okrem Jána Čarnogurského, by dokázalo na sviatok Cyrila a Metoda dostať do Maďarska takú pestrú spoločnosť - desiatky predstaviteľov pospolitého ľudu, ľavicového učenca, národne orientovaného politika, predsedu ľavicovej strany a penzionovaného špióna? Čarnogurský v sebe spája ľudový aj intelektuálny rozmer. Má potenciál prepájať našu historickú identitu s aktuálnymi národnými a štátnymi záujmami.
Ján Čarnogurský je muž, ktorý ešte nepovedal posledné slovo. Po Michalovi Kováčovi, Rudolfovi Schusterovi a Ivanovi Gašparovičovi by v ňom Slovensko konečne mohlo mať prezidenta schopného pozrieť sa nielen do spätného zrkadla našich dejín, ale nájsť v ňom aj odpovede pre našu budúcnosť v siločiarach európskej geopolitiky.
