Kash Mansori uverejnil na svojom blogu článok Čo v skutočnosti spôsobilo krízu eurozóny?. Jeho text si všimol nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman. V pravidelnom blogu na stráknach The New York Times v článku Pôvod krízy eura označil Mansoriho postreh za excelentný a pripojil názor, že kríza eurozóny má „s rozpočtovou nezodpovednosťou iba veľmi málo spoločného". Oba citované texty si v dennom Audite zase všimol český komentátor Jan Macháček a hneď v titulku vyslovil otázku prezrádzajúcu, že jej autor má mimoriadne nadanie vystihnúť podstatu problému: Je to fiskálni krize?
Všetky tri pripojené odkazy vrelo odporúčam čítať a tiež si dôkladne preštudovať v nich pripojené grafy.
Čo vlastne napísal Kash Mansori? Tvrdí, že prijatím eura sa stali krajiny periférie eurozóny atraktívnymi pre investorov zo zvyšku Európy. Išlo o „bujné kapitálové toky z centra Eurozóny do periférie". „Avšak vieme, že takéto 'bonanzy kapitálových tokov' sú notoricky citlivé na zmeny v prístupoch investorov a môžu viesť k náhlemu zastaveniu," píše Mansori a o niečo ďalej na margo náhleho zastavenia kapitálových tokov dodáva: „Náhle zastavenia sa môžu jednoznačne prihodiť aj v krajinách so správnou makroekonomickou politikou. (...) Myslím si, že Mexiko v roku 1994 je toho dobrým príkladom." Podľa Mansoriho tejto charakteristike môžu zodpovedať aj niektoré krajiny periférie eurozóny, a preto nie je na mieste zvaľovať vinu za vznik krízy práve na ne. A to aj v prípade, ak urobili rozhodnutia, ktoré ku kríze prispeli.
Kash Mansori ponúka dve tabuľky - rozpočtové deficity vybraných krajín eurozóny a vývoj na bežných účtoch platobnej bilancie. Všetky uvádzané údaje pochádzajú z OECD a sú z rokov 2000 - 2007, teda po prijatí eura a spred svetovej finančnej krízy. (Tabuľky nájdete na konci tohto textu.)
Z tabuliek vyplýva, že kým vo fiškálnom schodku boli „lídrami" Grécko (5,4 %), Portugalsko (3,7 %), Taliansko (2,9 %) a Francúzsko (2,7 %), najväčší schodok na bežnom účte platobnej bilancie mali Portugalsko (9,4 %), Grécko (8,4 %), Španielsko (5,8 %) a Írsko (1,8 %). Inými slovami, ak by bola jedinou príčinou krízy rozpočtová nezodpovednosť, mali by v tom dnes byť okrem Grécka aj Taliansko a Francúzsko. Ibaže na miesto nich tam sú Španielsko a Írsko, teda krajiny, ktoré boli v sledovanom období „požehnané" vysokými kapitálovými investíciami.
Vo svetle týchto zistení nemusí byť ani celoeurópske zaklínanie sa vyrovnanými rozpočtami liekom proti budúcim krízam. Ide totiž o to, že ani tieto opatrenia nedokážu zabrániť investičným bublinám, ktoré sú súčasnému modelu voľného pohybu kapitálu v globálnom meradle imanentné. Otázka teda už nestojí tak, čo môže Európa okrem zavedenia rozpočtovej zodpovednosti a prípadného vytvorenia fiškálnej únie urobiť pre odvrátenie krízy, ale či sa svet (Európa, Južná aj Severná Amerika, Čína atď.) dokáže dohodnúť na účinnej a rozumnej miere regulácie finančných trhov.
A čo v tejto situácii môžu urobiť Slovensko a jeho politici? Pre začiatok by stačilo, keby prestali hľadať riešenia, ktoré nás nebudú stáť ani cent, pretože také nejestvujú. SaS, OKS, Igor Matovič, SNS aj kaukliarsky sa správajúci Smer by mali pochopiť, že euro nie je nemecká, ale aj naša mena. A tiež by mali prestať skloňovať meno Grécka a začať sa na svet okolo seba pozerať v širších súvislostiach. Majú na to ešte niekoľko týždňov.
Na záver sľúbená tabuľka:
